Dnes ráno som vstal dosť neskoro, dokonca aj pre mňa. Už včera som si povedal, že zájdem do krajskej knižnice a ani zamračená obloha a dážď bubnujúci na okenné dosky ma neodradia od môjho rozhodnutia.
Naraňajkujem sa, oblečiem si rifle, na vrch tričko a rolák, ktoré ma spoločne s teplou bundou majú ochrániť pred chladom, a vyberiem sa aj s batohom plným kníh na chrbte na autobusovú zastávku.
Hneď, ako vyjdem z paneláku, ma privíta sivá obloha a kvapky dažďa. Neroztvorím dáždnik. Prijímam dažďové kvapky s rovnakou radosťou ako slnečné lúče. 

Chvíľku čakám na zastávke a už nastupujem do autobusu, kupujem si lístok - mimochodom opäť zdraželi - a sadám si na jedno z voľných miest.
Autobus sa pohýna a ja sa konečne môžem na chvíľku zastaviť a utriediť si svoje myšlienky. Vodič má zapnuté rádio, z ktorého hrá skladba od U2. Neviem ktorá, nerozumiem slovám, nepočúvam ich. Vnímam len melódiu a odrazu ma pohltí pocit šťastia a radosti. Usmejem sa. Len tak, bez príčiny. Zrazu si uvedomím, že dnešný deň bude skvelý. Dnes nepôjdem do práce ani do školy. Budem robiť len to, čo chcem, čo sa mi páči. Nebudem sa riadiť termínmi, nebudem sa nikde ponáhľať ani sa zbytočne stresovať. Žiadnym starostiam ani problémom nedovolím opantať moje srdce ani rozum.  

Väčšinu cesty strávim osamote so svojimi myšlienkami. Z ich prúdu ma vytrhne až zvuk sirény. Autobus spomaľuje a schádza z cesty na malé parkovisko. Nezastavuje, len nechá okolo nás prefrčať sanitku so zapnutou sirénou a modrými majákmi a opäť vychádza na cestu. Ešte stále vidím ako sa sanitka snaží predbehnúť nákladné auto, ktoré sa nemá kde a ani ako uhnúť. Oproti sa blíži ďalšie osobné vozidlo - v tejto chvíli si už nespomínam, aký to bol typ - ktorého vodič spomalí, takmer zastaví a zájde na krajnicu vozovky tak, aby umožnil sanitke prešmyknúť sa vedľa neho a nákladného auta. Možno práve tento čin, ktorý zabral vodičovi protiidúceho voza asi 30 sekúnd, zachráni niekomu život. Pre toho, kto ležal v tej sanitke alebo pre toho, pre koho ešte len šla, dnešok nemusí byť vôbec perfektným dňom. Na druhej strane sa dnes môže znovu narodiť. Perfektný deň pre jedného, môže znamenať hrozný deň pre druhého. Tak to proste je, to je život, možno osud, ak naň veríte. 

Modré majáky zmizli za zákrutou, zvuk sirény je stále slabší, až úplne zanikne. Počúvam šum dažďa, ktorý padá na strechu autobusu, špľachot vody pod jeho kolesami a pišťanie stieračov, ktoré znie ako dýchanie človeka s rozbitým nosom. Nádych-výdych, nádych-výdych, nádych-výdych, stále dookola. Neustále predbiehaný osobnými autami, ktorých vodiči sa ženú, ako takmer všetci ľudia, za niečím nehmatateľným, niečím, čo nám nedovolí spomaliť ani zastaviť, za niečím, čo nás poháňa vpred. Možno túžba z rýchlosti, túžba byť čím skôr doma s rodinou alebo termíny, ktoré nám nedovolia zaspať, či podvedomá túžba vyplniť svoj život neustálou činnosťou a nestratiť ani sekundu zaháľaním. Lebo kto zaháľa, predsa nežije. Nie je tak?  

Vchádzame do mesta, pár semaforov, zelená, červená a zase zelená a sme na autobusovej stanici. Tu vystupujem, dovolíte prosím?! 
Nadýchnem sa z plných pľúc, zacítim odporný smrad výfukových plynov a odkašlem si. Takto som si to nepredstavoval, ale i to patrí k dnešnému svetu a celkom určite mi to nepokazí tento deň. 
Prechádzam sa po meste, obloha je ešte vždy zamračená a sivá, na zem sa z oblakov spúšťajú tisíce kvapiek, no ja sa usmievam. Usmievam sa, pretože cítim studené kvapky na svojej pokožke, dýcham chladný vzduch, ktorý mi napĺňa pľúca, a teplo, ktoré vytvára moje telo. Je to prosté. Žijem a to je všetko. Všetci ľudia naokolo sa skrývajú za dáždnikmi, mohutnými kapucňami, pod strechami, prebehujú po voľnom priestranstve, akoby im dážď ubližoval. Pálil ich alebo bodal. Krútim nad ich počínaním hlavou. Vôbec si neuvedomujú, že bez vody, a teda i dažďa, tak ako aj slnka by nebolo na tomto svete života. A oni namiesto toho, aby boli šťastní a tancovali v daždi, sa ho stránia, vyhýbajú sa mu, ako len môžu a nadávajú naň. Príliš sme si zvykli na pohodlie, ktoré nám prinášajú všetky moderné vynálezy. Nikto sa nepozastaví nad tými zázrakmi, akými sú dážď, slnko, zem, vzduch i obloha. Tieto, ale aj ďalšie z množstva darov prírody, nám, ale aj všetkým živočíchom, umožňujú žiť. No my sa radšej rýchlo utekáme schovať domov do tepla a pohodlia, len aby sme trošku nezmokli. 
Vchádzam do knižnice a keď stojím v rade na vrátenie kníh, všimnem si pár políc s knihami, na ktorých je napísané: „Predaj lacných kníh.“ Kúpim si jednu z nich. Hlava XXII od Josepha Hellera. Padla mi do oka hneď, ako som pristúpil k policiam. Je síce stará a na niektorých stranách má poškodenú väzbu, ale okrem príbehu, ktorý obsahuje, zažila aj svoj vlastný príbeh. Príbeh o stovkách, možno tisícoch ľudí, ktorí ju držali v rukách, smiali sa a možno aj smútili pri jej čítaní. Nedovolím, aby nakoniec skončila kdesi v koši. Ona už svoje poslanie naplnila, ja to svoje ešte stále hľadám. Stála ma len desať korún, no dal by som za ňu pokojne i viac.

Opäť sa prechádzam po meste, zájdem ešte do pár kníhkupectiev, sadnem si do teplúčka jednej z kaviarní a spokojný sa poberiem na autobusovú stanicu, z ktorej sa potom dostanem domov. Možno sa vám takto prežitý deň bude zdať nudný a nezáživný, no ak robíte niečo, čo vás baví, napĺňa šťastím, niečo, čo vás upokojuje, oslobodí od starostí, nikdy to pre vás nemôže byť nudné ani obyčajné.
Slnko ešte na chvíľu ukáže svoju usmiatu tvár spod mrakov a ožiari západný obzor svojim jasom, akoby sa chcelo, ešte predtým ako celkom zapadne, pozrieť na svet a na ľudí. No oni si ho nevšímajú. Kráčajú ďalej, zahladení do seba, každý so svojimi problémami a starosťami, neuvedomujúc si nič a nikoho naokolo. Myslia si, že sú sami, ale to nie je pravda. Každý prežívame podobné problémy, podobné starosti. Neustále sa niekam náhlime. Do školy, práce, na autobus, na vlak, domov. Nezastavíme sa ani na sekundu, aby sme vychutnali svet okolo nás. Navrávame si, že na to nie je čas. Že na svete sú dôležitejšie veci. Práca, škola, peniaze, kariéra. Ale načo nám to všetko je, keď aj tak nie sme šťastní ani spokojní? Nevieme si oddýchnuť, nevieme sa odbremeniť od každodenných starostí, nevieme si nájsť čas pre seba. Akoby sme sa obávali, že ak zastavíme, celý svet sa nám zrúti pred očami. Ale to je iba ilúzia, klam. Slnko, hviezdy, tráva, stromy, noc i deň tu budú aj bez nás. Sám som si jeden takýto deň urobil a som stále tu a takisto aj svet. Vraciam sa domov v autobuse, ktorého kapacita je prekročená najmenej trikrát, a ja stojím nalepený takmer na prednom skle. No nesťažujem sa. Dnešný deň bol a ešte aj bude skvelý. A viete prečo? Pretože som si ho taký urobil. Neexistujú dobré alebo zlé dni. Sú proste len dni. Slnko vyjde a zapadne a my sa medzi tými dvoma okamihmi snažíme niečo urobiť. Možno sa pohnúť ďalej, možno si oddýchnuť a možno len robiť to, čo každý iný deň.

Sú dni, keď nemáme silu a ani moc, aby sme ich ovplyvnili. Stane sa niečo, čo nás ako šíp zasiahne priamo do srdca a jeden ťažký deň strieda druhý. No je veľa takých, ktoré si znepríjemňujeme sami. Nezáleží na tom, či je zima alebo teplo, či prší, sneží alebo svieti slnko. Perfektný deň je iba o tom, ako vnímame svet. Ak vstaneme s úsmevom na tvári a nedovolíme iným, aby nám ho vzali, budeme s úsmevom aj zaspávať. No ak vstaneme s tým, že dnešok bude hrozný, aj taký bude. 

Dni plynú a my si ani neuvedomujeme, čo sa okolo nás deje. Až sa raz pozrieme do zrkadla a uvedomíme si, že sme zostarli a dni, ktoré sme prežili nám svojou jednotvárnosťou pripadajú ako jeden. A práve vtedy si spomenieme na tie chvíle, keď sme zostali doma a nešli do práce, keď sme robili to, čo sme chceli a nie, čo sme museli, keď sme deň trávili s našimi milovanými, keď sme si zašli do prírody alebo na iné obľúbené miesto, vychutnávali jeho krásu a pokoj a nestarali sa, čo bude zajtra. Môžeme len dúfať, že keď nadíde ten deň, budeme mať tých chvíľ plnú náruč a pri pohľade do zrkadla sa usmejeme, spokojní a šťastní otočíme stránku nášho života a začneme nový deň a s ním aj ďalšiu, novú kapitolu. 
Keď píšem tieto riadky, pozerám na knihu, ktorú som si dnes kúpil. Knihu staršiu ako som ja sám ( jej vydanie bolo v roku 1979 ), knihu, ktorá mi odteraz vždy, keď sa na ňu pozriem, pripomenie jeden z mojich perfektných dní, keď som robil len to, čo som chcel a keď som sa díval na svet okolo seba bez zhonu a starostí.