Duša sa zatackala keď som jej strelila zaucho. Rozbehla som sa smerom k východu, ale stihol ma zachytiť jeden z mužov stojacich neďaleko tej prekliatej Duši. „Pustite ma!“ vrieskala som. Šklbala som sa ako sa len dalo, ale nedokázala som sa im vytrhnúť. Bolo toho na mňa poslednú dobu priveľa. Rozplakala som sa a kolená sa mi podlomili. „Dočerta!“ zaklial muž, ktorý ma držal. „Kyle! Buď ticho prosím ťa,“ povedal druhý muž. Zahľadela som sa na muža, ktorý sa nazýval Kyle a následne som sa zahľadela na druhého muža. Veľmi sa podobali, boli očividne bratia. „Prestaňte sa hádať prosím vás,“ povedala Vanda a šúchala si pravé líce. „Si v poriadku?“ ozval sa nežne muž, ktorého meno som nepoznala. Hlas, ktorým sa ku nej ozval, naznačoval hlbšie city. „Som,“ usmiala sa naňho. „Je len vystrašená. Bojí sa. Je to normálne Ian. Aj ja som sa bála.“ „Aj vy ste sa bála?“ opýtala som sa prekvapene. „Vy?! Nemali ste sa predsa čoho báť, nechceli vás vybrať, som si istá tým, že mňa chcete poslať niekam inam a…“ „Nikto ťa nechce vybrať z tela tvojej hostiteľka Ohnivé kvety…“ „Vážne?! Počula som o mnohých kryotankoch! Čítala som knihu, ktorá o tom vravela a dokonca mi Anggie vravela príbeh, ktorý o vás hovoril a…“ Viac som nepovedala. Stratila som vedomie… 4. kapitola – Minulosť: Pomaly plaviaci sa lúč Vbehla som do obchodu a rýchlo som sa pozdravila. Meškala som. Aj keď bola pravda, že to nebude vadiť, mala som rada presnosť. Niekedy ma neskutočne štvalo ako nemožne telo mohlo pôsobiť na Dušu. Bolo to neskutočne zvláštne. Schmatla som papierové vreckovky a zo päť čokoládových tyčiniek. Keď som dobehla ku pokladni, stála pri nej Pomaly plaviaci sa lúč. Zaškrípala som zubami. Tú som tu akurát tak potrebovala. Napriek všetkému som vyčarila najširší úsmev, akého som bola v tej chvíli schopná a nákup som podala mladej pokladníčke. Pátračka sa na mňa zadívala s privretými viečkami. „Ešte niečo slečna?“ opýtalo sa ma dievča pri pokladni. Pokrútila som hlavou. „Nie, ďakujem. Toto je vaša v poradí, ktorá planéta?“ opýtala som sa s predstieraným záujmom. Klamala som viac, ako sa pre nás Duše hodilo. Usmiala sa na mňa a v očiach sa jej zaiskrilo. „Toto je moja prvý planéta slečna! Žijem na nej už trinásť rokov. Implantovali ma do trojročného dievčatka.“ Opätovala som jej úsmev. „Potom musíte byť veľmi mladá Duša.“ Prikývla. „Pravda, ale viete, niekedy mám pocit, že niektoré Duše, ktoré žijú už svoj niekoľkí život na hocakej planéte, či ich striedajú, toho zažili menej ako ja. Ale to vy asi nepochopíte. Vy ste, na ktorej?“ Oblizla som si pery. „Na tretej. Mojou prvou planétou bol Ohnivý svet a druhou planétou bola Hmlová planéta. Na tej som strávila veľmi krátku dobu. Na Zemi žijem už svoj druhý život.“ Dievčina otvorila ústa dokorán. „Vážne? To je úžasné! Ohnivý svet je vraj veľmi nebezpečný. Sestra, ktorá študovala na jednej univerzite mala profesorku, ktorá bola pred Zemou na ôsmich planétach! Len tak som otvárala ústa. Viac ako teraz,“ začervenala sa a potom posmutnela. „Nevyučovala na škole dlho, zmizla. Mnohý sa domnievali, že vtom majú prsty ľudia. Následne nato zmizla nejaká Pátračka, ale nakoniec sa usúdilo, že sa len stratili obe v púšti a tam zomreli. Vraj ich zožrali supy, alebo niečo podobné. Také boli teórie. Stalo sa vám niečo slečna?“ opýtala sa zrazu vystrašene. „Nie, nestalo. Prepáčte. Už by som mala ísť. Rada som vás spoznala…“ odmlčala som sa a čakala som na jej meno. „Úsvit,“ usmiala sa a podala mi ruku. „Ohnivé kvety. Máte krásne meno. Dovidenia.“ „Dovi,“ zvolala veselým mladým hlasom. Vyšla som z obchodu a svoj skromný nákup som uložila na sedadlo vedľa vodiča. Obrátila som sa a čakala som na Pátračku. „Dobrý deň Kvety,“ začula som po chvíli čakania jej hlas. „Lúč,“ kývla som hlavou. „Myslím si, že keď nie je nikto prítomný, mohli by sme sa vrátiť k tykaniu, nemyslíš?“ Prikývla som a prevrátila očami. Keď sa v našom okolí motal niekto, kto ma mohol spoznať, uchyľovala som sa k vykaniu s touto osobou. Dokonca i pri Tvári vytesanej v ľade. „Ako sa máš?“ opýtala sa ma po minúte mlčania. „Netvár sa, že by ťa to zaujímalo,“ zabuchla som dvere auta a ukázala som na neďalekú cukráreň. „Keď už máš takú chuť otravovať ma, poseďme chvíľu radšej pri káve, alebo zákusku. Od rána nestíham a aj keď som už dávno mala byť v práci, zavolám im, že neprídem. Čo sa dá robiť,“ pokrčila som plecami a zamierila k cukrárni. Pátračka ma nasledovala. Objednala som si kávu, Lúč si objednala čierny čaj. Kým sme čakali na objednávku, ani jedna z nás neprehovorila. „Čo chceš?“ opýtala som sa, keď predo mňa položili šálku s horúcim nápojom. Povzdychla si a napila sa čaju. „Vieš, to čo si hovorila v tej reštaurácii sa ma nesmierne dotklo a chcela by som ti to…“ „A čo ma je po tom, že či sa ťa to dotklo či nie?!“ vykríkla som až sa všetky oči obrátila naším smerom. Stíšila som hlas. „Správaš sa neznesiteľne, si horšia ako niektorý ľudia. Ako je možné, že s každým vychádzam, len s tebou nedokážem? Si ty vôbec Duša?“ rozhodila som rukami, aby som dodala svojim rečiam na dramatickosti. Pokrútila hlavou. „Viem, že tebe je to absolútne jedno,“ ozvala sa. V jej orieškovo hnedých očiach sa zračila prosba o odpustenie. Ignorovala som ju. „A ver mi, že aj mne. Nikdy som ťa nemala rada, nikdy som necítila potrebu mať ťa rada. Možno je vo mne viac ľudskosti ako sa na Dušu patrí, ale je mi to jedno. Mám svoje dôvody, pre ktoré som taká, aká som.“ Prevrátila som očami. „A myslíš si, že mňa tie dôvody zaujímajú?“ „Nie, nemyslím. Ale bola by som rada, keby si vedela to, čo viem ja. Nikdy som neverila Dušiam, ktoré sa stali Pátračmi. Nikdy. Sama som sa stala Pátračkou kvôli absurdným dôvodom. Nájsť tých, ktorý sa skrývali v hlave mojej hostiteľky. Nevedela som však nájsť cestu, vedela som len to, že sú nažive. Chcela som mať pocit víťazstva, chcela som, priam som túžila, nájsť ich. Nájsť ľudí blízkych srdcu mojej hostiteľky. Žiť s nimi a mať rodinu. Toto bol dôvod, pre ktorý som sa stala Pátračkou.“ Nadvihla som obočie. „Ozaj absurdný dôvod.“ Pokrútila hlavou. „Pochop, ja som tých ľudí milovala. Všetky city, ktoré pociťuje telo sa prenesú na Dušu.“ Prikývla som. Bola to pravda. Aj ja som mala niekedy nutkanie plakať, pretože nikto z mojej rodiny už nežil. Nikto z rodiny mojej hostiteľky. Až na brata, s ktorým som sa začala stretávať. „Bolo to niečo čo ma napĺňalo… niečo čo som mohla dostať, mať…“ pokračovala. „Moje telo zostárlo. Nebolo to čo predtým. Vybrali ma a premiestnili do novej hostiteľky. Spoznala som mladú ženu, Pátračku. Nikdy by som nikomu neprezradila to čo tebe, ale tebe na tom aj tak nezáleží,“ pokrčila ramenami. „Tá Pátračka, bola veľmi vytrvalá. Nezvládala však vlastného hostiteľa. Hučala jej v hlave. Veľmi som si ju obľúbila. Jediná Pátračka, ktorú som mala rada!“ rozhodila rukami. Nadvihla som obočie. Všetko sa mi zdalo dopletené. „Je tomu približne desať rokov čo zmizla. Čo sa stratila. Plné kryotanky, telá nikde…“ Zhlboka som sa nadýchla. „Dlho sa o tom nevedelo a my sme Duše chceli zachrániť. Mnoho Duší, bolo toho názoru, že ľudia sú predsa len niečo viac ako bezcitná rasa,“ po líci jej skĺzla slza. „Neverím tomu! Niet dôvodu! Nebyť tých pár Duší, ktoré prešli na druhú stranu, telá by mizli, ale aj Duše. Naďalej. Ako predtým. Snažia sa to utajiť, to čo sa deje. Čo sa dialo,“ zovrela silno ruky v päste a na tvári sa jej zjavil zvláštny výraz. „Je to pravda… ten príbeh…“ „Je, aj keď dosť prikrášlený. Vydať tú knihu bola náramná fuška. Nepoznala som podrobnosti, Duše tomu nechceli veriť… musela som vymýšľať ako to len šlo. Z pamäte mojej hostiteľky, som toho vytiahla veľmi málo. Nedalo sa, bola ako keby zablokovaná… stena…“ To nemôže byť pravda, pomyslela som si. Časť možno, ale celok? „Ale vedela som, čo sa stalo Pátračke, z čoho upodozrievala Pútničku. Áno, tak sa volala tá zmija, ktorá ju donútila ísť na púšť…“ „Prestaň!“ skríkla som a pritisla som si dlane k ušiam. „Je to smutné, viem, ale niektoré Duše, proste… Pútnička… ten brat jej hostiteľky…“ Po líci mi skĺzla slza. Ľudí som v tej chvíli znenávidela ešte viac. Mala som sto chutí odísť z tejto prekliatej planéty zvanej Zem. Pátračka sa na mňa usmiala. „Neznenáviď ľudí ešte viac prosím ťa. Majú právo na vzdor, ale toto je proste priveľa… zabíjať našich a…“ Pri stole sa zrazu objavila mladá čašníčka. „Anggie…“ šepla som. „Viete pani Pátračka, možno sa vám to zdá nespravodlivé, ale mi robíme to isté, aj keď bez bolestne. Všetko sme im vzali… keby ste mňa poznali, keby ste vedeli čím som prechádzala… Vždy ma implantovali jedine do tiel, ktoré nereagovali. Do tiel po iných Dušiach. Tak som to chcela. Pretože, nedokázala by som žiť s tým, že ma vložia do niekoho, kto žije. Kto je stále pri vedomí, do niekoho, koho vyhnali z tela naschvál!“ „Anggie, kde si sa tu vzala?“ opýtala som sa jej, aby som ju odpútala od Pátračky. „Ohnivé kvety, daj mi pokoj! Si taká istá!“ Prekvapene som sa na ňu zadívala. Vedela som, že má pravdu. Prudko som vstala od stola a zamierila k východu. To čo som dnes počula na mňa bolo priveľa. Prečo som sa práve ja musela dožiť časov, keď časť Duší prešla na druhú stranu?