Zobudila som sa na jemné potrasenie. Pomaly som otvorila oči. Nado mnou stál približne dvadsaťštyri ročný mladý muž, ktorému sa na perách rozšíril úsmev. „Dobré ráno,“ ozval sa jemným hlasom. „Ako si sa vyspala?“ Zaklipkala som očami. „Dobre, ďakujem.“ Usmial sa ešte viac a podal mi ruku. „Ja som Jamie.“ „Oh… Ohni… Ohnivé kvety,“ vykoktala som a stisla som mu ruku. Zamračil sa, ale následne pokrútil hlavou. „Máš dosť zložité meno. Prečo Ohnivé kvety? Ohnivý svet, však?“ Prikývla som na znak súhlasu. Nechápala som, prečo sa ku mne tento mladý muž správa tak… tak milo. „Myslel som si.“ Na tvári sa mu opäť rozlial úsmev. Tentoraz ešte širší. Rýchlo som mu ho opätovala. „Počkáš chvíľu sama Ohnivé kvety? Skočil by som po Doca a Jeba ak by ti to nevadilo.“ „Nevadí mi to,“ šepla som. Roztrapatil mi vlasy. „Dobré dievča.“ Po týchto slovách vyšiel z malej jaskynky. Chvíľu som načúvala jeho krokom, ale po chvíli ich už nebolo. Bol mi však príliš známy. Pokrútila som hlavou a začala som premýšľať nad niečím iným. 5. kapitola – Nerozhodnosť Nahnevane som drhla riad. Všetky prípady mi odobrali. Dôvod bol jasný. Ešte stále mi hučali v ušiach slová hlavnej Pátračky: „Ohnivé kvety, chápem vaše rozhorčenie, ale máte nového hostiteľa. Každá nová Duša si má právo zvyknúť nato, čo jej bolo pridelené. Áno, viem. Ste na Zemi už po druhýkrát, ale bola by som pokojnejšia, keby ste si vzali dovolenku.“ „Dovolenku,“ odfrkla som si. Tanier, ktorý som práve umývala mi vypadol z rúk. Nahnevane som na zem hodila špongiu a dopadla som na kolená. Práca bola to jediné, prečo som žila a teraz mi povedia, aby som si vzala dovolenku?! Začala som zbierať črepy a hádzať ich automaticky do smetného koša. Slzy som už mala na krajíčku. Aj keď mi podstata hostiteľa v hlave nedala na známosť, že je stále tu, mala som pocit, ako keby som ja sama neovládala telo, ktoré mi bolo pridelené. Keď som mala všetko čisté usmiala som sa na svoju prácu a sadla som si ku knihe, ktorú napísala Pátračka. Desať rokov ubehlo odo dňa, keď zmizla jej priateľka. „Desať rokov,“ šepla som. Vyskočila som na rovné nohy a rýchlo som na seba natiahla kabát. Bolo mi jedno, že mám na sebe staré spraté džínsy, bolo mi jedno, že vyzerám ako po diskotéke. Rýchlo som si natiahla staré tenisky a utekala som von. Naskočila som do auta a namierila som si to rovno do hlavnej budovy, v ktorej boli záznamy o rôznych implantáciách. Založených pred, alebo po vložení Duše. Vedela som veľmi dobre, že Duše sú príliš dôverčivé, ale vedela som aj to, že tam sú Pátrači, ktorý nie sú taký dôverčivý nato, aby ma tam pustili. Poviem im iné meno, aby ma nemohli nájsť. Niečo im nahovorím. Bolo to pre mňa bolestné, ale bola som rada, že ako Pátračka, som mala dar oklamať ostatných. Tak ako aj človek. Vystúpila som z auta a premýšľala som, čo im poviem na vysvetlenie, prečo chcem ísť tam, kam som mala namierené. „Hmm… dobrý deň!“ zvolala som, keď som vošla do obrovskej budovy. Mladá pracovníčka sa na mňa srdečne usmiala. „Dobrý deň slečna… slečna?“ úsmev sa jej ešte viac rozšíril. „Ľadové slnečné lúče,“ povedala som rýchlo. Ľadové slnečné lúče?! To mi už na um nezišlo nič lepšie?! „Teší ma Ľadové slnečné lúče. Ja som Jeseň pod mesiacom. Želáš si niečo?“ Vôbec ma neupodozrievala. „Z akej planéty pochádzaš?“ opýtala som sa milo. „Oh, toto je moja prvá planéta!“ nadšene zvolala. „Tipujem, že ty si z Hmlovej planéty. Nádherný svet, aj keď nebezpečný. Napriek všetkému tam chcem odísť.“ „Chápem,“ zasmiala som sa. Poriadne nervózne. Keby predo mnou stál človek, začal by mi nedôverovať. Ale mladučká Duša, ktorá stála predo mnou, nejavila žiadne náznaky nedôvery. Typické. Nebola Pátračkou, iba pracovníčkou. „Hmm… Jeseň pod mesiacom, mohla by som ťa o niečo poprosiť? Som totižto Pátračka a mám nový naliehavý prípad a potrebujem zistiť nejaké informácie o implantáciách.“ Prižmúrila slabo oči. Áno, bola Pátračka. V tej chvíli som to vedela na sto percent. Žiadna Duša, by sa takto nezatvárila. „Ľadové slnečné lúče, je mi to ľúto, ale nesmiem ťa tam pustiť. Je to zakázané. Medzi Pátračov patrím i ja a napriek všetkému, nemôžem tam púšťať hocikoho, dokonca ani Pátračov. Ako jednoduchá Liečiteľka, či bežne chodiaca Duša po tejto planéte, by som ťa tam pustila, ale… ak to ozaj potrebuješ môžem niečo o tom prípade zistiť a poprípade ťa tam pustiť. Ale…“ „Chápem!“ obrátila som ruky v obrannom geste. „Ale je to už tak. Musím tam ísť, či sa mi to páči, alebo nie. Je mi to nesmierne ľúto.“ Povzdychla si. „Aj mne, ale vážne ťa tam nemôžem pustiť. A ani s rečičkami akými chodili na moju hostiteľku ma nepremôžeš. Žijeme v inom svete, kde nie sú síce zákazy, ale predsa len sú nejaké obmedzenia. Ako napríklad pri cestnej premávke.“ Tentoraz som si povzdychla ja. „Ak ti poviem pravdu, prečo sem ozaj idem, pustíš ma tam?“ Oči prižmúrila ešte viac. „Uvidím.“ Ako pravá súčasť ľudského tela aj ona bažila po tajomstvách. „Kedysi dávno implantovali jednu Dušu. Dušu, ktorá prešla na druhú stranu. Mám za úlohu túto Dušu nájsť a aj ľudí, ktorý sú s ňou. Bude to nebezpečné. Žijú niekde v púšti a dokonca sa prechádzajú medzi nami a my ich nevidíme. A prečo? Pretože sme príliš dôverčivý. Ale Pátrači taký nie sú, sama to vieš, že? Musím ju nájsť, musím.“ „Ľadové slnečné lúče, a odkiaľ mám vedieť, že nepatríš k nim?“ opýtala sa ma tichším hlasom. Zahľadela som sa jej hlbšie do očí. Moje zrenice sa rozšírili od prekvapenia. Človek. „Ty si človek,“ šepla som prekvapene. „To nemôže byť pravda…“ Pritisla mi ruku k perám. „Prosím! Anggie sa ma snaží ochrániť, snaží, ale niekedy to proste nejde. Mnohokrát musím dávať pozor len a len na seba. Nie je to ľahké. Všetko mať na vlastných pleciach. Povedala mi všetko, doslova všetko. Kedysi bola v tele mojej sestry, má ma neskutočne rada. Pustím ťa tam, len ma prosím neprezraď!“ šepkala. Pokrútila som hlavou a snažila som sa tváriť normálne. Ako Pátračka by som ju mala odvliecť k najbližšiemu Liečiteľovi a nájsť vhodnú Dušu pre jej telo, ale ako Duša, ktorá má v sebe až príliš ľudskosti, som nemala síl to urobiť. Mnoho ľudských bytostí som odniesla na smrť, prečo raz neurobiť výnimku? Jediný raz? Zhlboka som sa nadýchla. „Ozaj ma tam nemôžeš pustiť Jeseň pod mesiacom? Mám veľmi naponáhlo. Ľudia nebudú čakať na jednom mieste dlho a ani tá Duša nie. Musí klamať, byť nedôverčivá, keď robí to čo robí,“ zaklamala som. Dievča sa na mňa vďačne usmialo. „Ďakujem,“ šeplo rýchlo a hneď pokračovalo: „Môžem ťa tam pustiť, choď. Ale nie nadlho.“ Dodala rýchlo. Usmiala som sa na ňu a zamierila som k miestnosti, na ktorú ukázala. „To nemôže byť možné,“ mrmrala som si popod nos a hľadala som medzi všetkými záznamami. Nevedela som ani presný deň implantácie, to bolo teda úžasné. Prehľadávala som už niekoľký šuplík, a nič! Nevedela som ani meno, proste nič. Toto bolo ako hľadať ihlu v kope sena. Povzdychla som si a dopadla som na zem medzi samé papiere. Bolo by ich už aj vhodné poodkladať. Načiahla som sa za kôpkou a začala som ju triediť. Na ruke som zrazu pocítila čísi jemný dotyk. Ženský dotyk. Otočila som sa. Za mnou stála mladá žena. „Ďakujem Ohnivé kvety, ďakujem, že si ju neprezradila. Budem ti asi do smrti vďačná,“ šepkala Anggie. „Počula som, čo si jej nahovorila. Hľadáš Vandu, že? Poznám ju, osobne. Ale nemôžem ti pomôcť, pokiaľ ju chceš chytiť. Aj keď pochybujem, že by si sa odtiaľ dostala živá, pretože nemáš šancu.“ Divne som sa na ňu pozrela. „Počúvala som teba i tú druhú Pátračku. Mala som možnosť stretnúť jej hostiteľku, ale nič viac. Už dávno je na ceste na inú planétu. Bola nesmierne protivná, pokiaľ viem. Tá kniha, ktorú napísala tá tvoja Pátračka, v sebe nemá takmer ani štipky pravdy. Možno podstata je pravdivá, ale inak? Nepoznala takmer nič, vymýšľala si. Prostá fikcia,“ nervózne sa zasmiala. „Čo sa dá robiť no nie? Je to už tak. bolo to pre ňu nesmierne bolestivé, že stratila blízku osobu, ale čo už muselo byť pre Lily, keď stratila Wesa no nie? A aj tak ho zabila, tá jej kamarátka. Nikdy nepochopím niektoré Duše, ktoré v sebe majú toľko zloby a nenávisti ako spomínaná Pátračka. Toľko ľudskosti,“ pokrútila jemne hlavou. „Aj ty v sebe máš viac ľudskosti ako si myslíš. Hostiteľka Duše sa volala… vlastne sa volá Melanie Stryderová. Duša sa nazýva Pútnička. Nájdeš to v oboch oddeleniach. Prajem ti príjemný zvyšok dňa. Maj sa.“ Otočila sa a zamierila ku dverám. „Anggie!“ skríkla som na ňu. Otočila sa. „Prečo si mi to povedala?“ opýtala som sa nechápavo. Usmiala sa. „Niečo za niečo, no nie? Rozhodla si sa neodvliecť Hilary a preto som ti povedala to, po čom tak bažíš. Ver mi však, ak sa rozhodneš za ňou vybrať, nebudeš dlho žiť. Sú silnejší ako sa zdá Kvety. Dovidenia.“ Po týchto slovách doslova vyletela z miestnosti. Pokrútila som hlavou. Vedela som obe mená, takže som oba záznamy čoskoro našla. Uškrnula som sa. Nebolo tam takmer nič. Pri Melanie Stryderovej bolo napísané len toľko, že vzdorovala a bola v ťažkom zdravotnom stave, keď ju doviezli. Štyri dni ju liečili až bola nakoniec úplne vyhojená. Implantácia prebehla bez problémov. Čo iné som mohla čakať? No nie? Melanie bola jedna z posledných divých bytostí. Nesmierne ma začala zaujímať. Ona i Pútnička, ale nepoznala som väčší dôvod. Možno len preto, lebo som si chcela niečo dokázať, či som túžila dokázať niečo sebe? Rozbolela ma hlava. Toho dňa som už mala po krk toho všetkého. Nerozhodnosť už na mňa bola priveľa.