Posadila som ju do postieľky, aby som sa vrátila do obyvačky pre mobil, ktorý som tam zabudla. Napadlo ma, že by som mohla aj trochu upratať kým sa vrátim k Beccy. Nebola som preč ani päť minút a začula som ako sa Rebecca srdcervúco rozplakala. Nechala som všetko tak a schmatla som mobil. Vbehla som do jej izby plná strachu, že sa nejako zranila. Ona však iba pozerala na klauna, slzy jej tiekli po bucľatých líčkach a plakala z plného hrdla. Vzala som ju na ruky a odniesla do kúpelne.

"Tu pekne počkaj, nikam mi neujdi, idem len pre tvoje veci, dobre?" usadila som ju k vani a prebehla do jej izby. Za pár sekúnd som bola späť a ona sedela na svojom mieste. Nebolo to veľmi zvyčajné, ale nevadilo mi to. Beccy sa rada kúpala a ja som jej to dnes nijako nechcela pokaziť, práve naopak. Ja som sa rozhodla byť tá dobrá a nechať ju čľapkať sa vo vode tak dlho, ako sa len bude dať. Kým sa vaňa plnila, povyzliekala som ju a učesala vlásky. Potom som otestovala vodu a vložila ju do vane.

Musela som íst do kúpelne, pretože tam bolo na zemi plno vody. Nechcela som, aby sa voda dostala tam, kam by nemala. Zdalo sa mi, že Beccy je už pokojnejšia, tak som ju nechala samu. Rýchlo som vypustila vaňu a začala zbierať špinavé prádlo a uteráky, s úmyslom hodiť ich do koša na bielizeň, no začula som Beccyino fňukanie. Nezdalo sa mi to zvláštne, lebo takýmto spôsobom sa často dožadovala mojej pozornosti. Rýchlo som pokračovala v práci. Prádlo bolo pozbierané a mokré uteráky v koši pripravené na pranie, keď sa Rebecca rozplakala. Ale to, ako plakala, sa mi zdalo zvláštne. Bol to srdcervúci plač. Plač, až sa mi robila husia koža. Nechala som všetko tak a šla za ňou.

"Tak a teraz pekne zatvor očká a spinkaj ako ja, " oprela som sa o postieľku a zatvorila oči tak aby ma videla. Trik zabral. Po chvíli som oči otvorila, no ona mala tie svoje pokojne privreté. Padol mi kameň zo srdca. Bála som sa, že sa mi nepodarí ju uspať. Sledovala som ju pár minút. Bola pokojná, pravidelne dýchala. Zaspala. Vyslobodila som si ruku, pomaly vstala a potichu som vyšla z izby. Neprešla som však ani dva kroky, už som začula jej fňukanie. Určite zacítila, keď som odtiahla ruku a prebudilo ju to. Volala moje meno, potom začala volať mamu. Fňukanie na chvíľu prestalo, no po pár sekundách ho vystriedal plač.

Chtiac-nechtiac, musela som ju nechať chvíľu plakať aby som zavolala Une. Kým som v pamäti mobilu hľadala "rodinu Hernonových" myseľ mi naplno bežala. Jej plač sa mi zdal zvláštny, pretože sa nikdy takým spôsobom nedožadovala pozornosti. Áno, zvykla fňukať a trošku plakať, keď sa chcela ešte hrať a nebola unavená. Ale teraz bola. Pri obliekaní do pyžama sa jej zatvárali očká a zívala. Videla som na nej, že je unavená a už potrebuje íst spať. Preto som sa rozhodla zavolať Une na mobil a opýtať sa, čo robiť. Zbytočne jej mobil vyzváňal, po chvíli ma prepojilo na odkazovú schránku. Beccy plakala ešte viac a volala mamu. Pánove Hernonove číslo som nemala, tak som vyťukala číslo domácej linky jeho rodičov, ktoré mi Una nechala na chladničke. Chvíľu to zvonilo, potom ktosi zdvihol.

Srdce mi takmer zamrelo. Beccy stále plakala. Predstavila som si, čím to asi je. Alebo skôr kým?! Ak by to bol niekto prezlečený za klauna, čo by robil v detskej izbe? Práve v tomto dome?

Sedel na tom istom mieste. Nesedel však v rovnakej polohe. Teraz mal hlavu zaklonenú a rukou sa škrabal na krku. Potom sa poobzeral po izbe a zahľadel sa na dvere.

Potichu, no rýchlo som sa vrátila k malej. Nevedela som, ako dlho potrvá, kým sa vráti Una s manželom, alebo kým dorazí hliadka Gardy. Nevedela som vlastne nič a už vôbec nie to, kam sa schovať. Do spálne som íst nemohla, lebo by som musela prejsť popred detskú izbu. Bolo by to riskantné, keby som išla otvoriť hliadke. Kúpelňa bola bližšie, no neviem, kam by som tam uložila malú aj seba. Sedieť na studenej dlažbe ma veľmi nelákalo, hoci by to bolo najbezpečnejšie riešenie. Na prezliekacom stole by Rebecca zostať nechcela. A potom som sa musela pousmiať nad tým aká som hlúpa. Vzala som jeden matrac z gauča a potichu ho zaniesla do kúpelne. Beccy, ktorá driemala so sloníkom v náručí, som vybrala z ohrádky a šli sme do kúpelne. Zamkla som za sebou dvere. Kým som zo skrinky na uteráky vybrala dve veľké osušky, uložila som ju na prezliekací stolík. Potom som nás usadila na matrac. S malou Beccy na kolenách, oprela som sa chrbtom o vaňu. Nevedela som, ako dlho budeme musieť čakať, ale vedela som, že počkáme. Beccy mi po chvíľke zaspala v náručí a na mňa tiež sadala únava. Nemohla som však zaspať s vedomím, že v dome je ktosi cudzí. Akoby som sa nebála aj bez svojich podivných predstáv, predstavovala som si, ako chodí po detskej izbe…