„Veronika, musíš niečo zjesť,“ dohovárala som svojej sestre. Tá len slabo pokrútila hlavou a dívala sa na okno. Ubehol už mesiac od onej nehody, ale stále sa s tým nikto z našej rodiny nedokázal vyrovnať. „Veronika, musíš…“ „Nič nemusím!“ zasyčala a pozerala sa mi do očí. „Nemusím absolútne nič. Som predsa blázon, blázni žijú vo vlastných svetoch!“ Videla som, že nemá cenu rozprávať sa s ňou. O pol hodinu, som mala vyšetrenie u gynekológa a asi pol hodinu po vyšetrení, by som mala zájsť k Magdaléne. Nakoniec sme sa zhodli, že tykanie bude lepšie, pretože vykanie… bolo to neosobné a ja som potrebovala nejakú bližšiu osobu. Rodičia reagovali pozitívne, nato, že som sa rozhodla navštíviť psychologičku a navyše, poznajú ju. „Budem už musieť ísť, ale zajtra prídem…“ „Nemusíš, nikto ťa tu nechce,“ vybehla na mňa. Zaprela sa rukami o vozík a spadla na zem. Začala prenikavo jačať. Rýchlo som vstala a ustúpila o dva kroky dozadu. „Vypadni!“ jačala. „Vypadni! Nikdy ťa nechcem vidieť! Tobôž nie šťastnú a navyše, nechcem vidieť svoje dvojča, ktoré dokáže chodiť a ja nie!“ po lícach jej začali tiecť slzy. Oblizla som si pery. „Slečna, myslím si, že by ste mali odísť,“ povedala mi mladá sestrička. Slabo som prikývla a rozbehla sa k východu. Pred vchodom do ústavu, som si sadla na lavičku a začala plakať. „Ako sa máš Elis?“ opýtala sa ma Magdaléna, keď som si sadla. „Celkom, sa to… dá,“ prehltla som naprázdno. Prenikavo sa na mňa pozrela a odložila okuliare. „Stalo sa niečo?“ Pokrútila som hlavou, ale slzám som nemohla rozkázať, aby netiekli. Spúšťali sa po mojich lícach a hľadali si cestu z mojich očí. „Ľahni si,“ šepla a postavila sa za mňa. Začala mi masírovať spánky. „Predstav si, že sedíš na hojdačke. Veľkej, širokej, drevenej hojdačke. Tá stojí uprostred nádherného hájika, záhrady. Je ozdobená kvetmi a počuješ jemné vŕzganie pántov,“ začala upokojujúcim hlasom. „Ovocné stromy, vysoká tráva a celá záhrada hýri farbami kvetov, ktorými je posiaty jej koberec. Je v nej i malé jazierko, neďaleko, počuješ, ako v ňom žblnkoce voda, vždy, keď z neho vyskočí žaba, ale sa rozhodne preskúmať malá rybka, trošku toho nášho sveta. Veľká a hlboká studňa, studený kameň, teplé drevo,“ šepkala. „Čo sa stalo?“ ozval sa známy hlas. „Ja… vlastne ani neviem. Moja sestra…“ zasmrkala som. „Čo sa s ňou stalo? urobila ti niečo?“ Pokrútila som slabo hlavou. „Nie, to ja… vravela som jej, že sa musí najesť, je to dôležité, inak môže umrieť. Začala mi hovoriť… kričať… priam na mňa syčala, vraj… vraj… blázni nič nemusia, sú predsa bláznami. Žijú vo vlastných svetoch.“ „A ďalej?“ pýtal sa ma hlas. Taký teplý, jemný, sladký… „Ona… povedala… ja som povedala, že musím ísť. Povedala som, že zajtra prídem. Začala kričať, jačala… vraj ma tam nikto nechce. Vraj ma nechce vidieť, svoje dvojča, ktoré má možnosť chodiť a pritom…“ „Elinka, nemôžeš si to tak brať,“ opäť som sedela v ordinácii. „Veronika nie je psychicky v poriadku, hovorí veci, ktoré by bežne nevypustila z úst.“ „Nemyslím. Mám dojem… mám dojem, že to myslela úprimne.“ „Teraz možno áno, ale keď bude opäť zdravá, myslíš si, že si nato spomenie? Ja pochybujem a keď sa opäť vráti domov, bude všetko iné. Nebude môcť chodiť, ale ty budeš mať dieťa. Bude to iné.“ Zotrela som si slzu z líca. „Prečo by malo byť? Jedno dieťa na viac, to nič nie je.“ „Ale je,“ šepla a chytila mi ruku do dlaní. „Vieš Elena, život je ťažký. Porozprávala si sa s Jakubom?“ Pokrútila som hlavou. „Mala by si mu zavolať. Vravela si mi, že ti vypisuje esemesky, zvoní pri dverách či vyvoláva, ale ty ho ústavne ignoruješ. Myslíš si, že keby ťa nemal rád, bol by taký vytrvalý?“ „Ale ja mu nedokážem veriť,“ prehltla som vzlyk. „Ale dokážeš, len musíš chcieť. Pozri sa naňho inými očami. Pozri sa na neho očami bezstarostnej Elis, ktorá by mu dala šancu. Nie očami, utrápenej Eleny, ktorá už neverí v nič.“ „Myslíš?“ Prikývla. „Naše sedenie sa na dnes končí, ale poslúchni ma. Budeš sa radšej trápiť? A zožierať? Stačí jeden rozhovor, možno dva, a všetko bude lepšie. Už len to, že si sa o ten rozhovor pokúsila, už len to, že si bola ochotná Jakuba počúvať.“ „Ďakujem,“ obliekla som si sveter. „Tak v stredu.“ „Elena, prosím ťa, urob to, inak sa z toho nedostaneš. Nezvyknem to hovoriť na rovinu, a ani by som nemala, ale… je to s tebou vážne i keď sa to nezdá. Porozprávaj sa s ním a uvidíš, bude ti lepšie.“ Prikývla som. „Hádam,“ šepla som a vyšla z ordinácie.