„Jakub!" trhlo mnou. Vedel som, komu patrí hlas, ale nemal som ani najmenšiu chuť obrátiť sa a pozrieť sa do očí svojmu otcovi. Otcovi, to ani nebol otec.
„Čo chceš?" odvrkol som a ani som sa nepohol. Sedel som na strome a díval sa na neďaleké jazero. Chcel som byť sám.
„Ale no tak Jakub! Netrucuj už toľko," zachechtal sa.
„Čo chceš?" opýtal som sa ešte raz a dúfal, že mi dá pokoj.
„Máš narodeniny, hádam si zabudol?"
„Narodeniny," vzdychol som a zoskočil zo stromu. „Čo s tým?"
Silno ma buchol do chrbta, až som sa prehol od bolesti, ale nevydal som ani hláska. „Pätnásť nemáš každý deň!" zachechtal sa opäť. Hnusil sa, celý sa mi hnusil. To ako sa vyjadroval, ako sa správal. Čo mi robil a to, že mlátil mamu denno-denne tiež nebolo bohviečo. Ale mlčal som, nechcel som, aby ma zbil, opäť. Potom by zmlátil i mamu a možno i Maju.
„No a?" povedal som rýchlo a odtiahol sa od neho.
„Čo tak pripiť si?"
„Díky, nechcem," zavrčal som a rozbehol som sa smerom k domu. Schmatol ma za golier.
„Si stále len a len sopliakom, ani piť nevieš!" vrieskal a z úst mu vypadávali sliny. Vytrhol som sa mu.
„Daj mi pokoj!" odbehol som preč. Viac som to nemienil znášať.

„Mama, prosím ťa, nemôžme tu ostať. Vidíš čo stvára!" rozhodil som rukami. Mama sa na mňa smutne zahľadela.
„A kam by sme šli Jakub? Ja, stará ženská s dvoma deťmi."
„Môžem ísť brigádovať a na určitý čas môžeme žiť pri starej mame."
„To bude prvé miesto, kam Milan zamieri, veľmi dobre to vieš a mamu nechcem vystaviť nebezpečenstvu."
„Mami, ale..."
„A navyše, tvoj otec je bohatý a máme prepychový život. Taký nemá mnoho ľudí. Všetko čo chceš, dostaneš, tak?"
Videl som, že je mama nervózna. „Ale mama, otec je barbar, správa sa v určitých chvíľach ako neandrtálec!"
„Zlato, vieš, že takýto nebol vždy."
„Samozrejme! Ešte ho bráň! Alkohol len podnecuje, bol taký vždy, ale nevedel sa ukázať!"
„Je to tvoj otec," povedala tvrdo.
„No a?! radšej by som mal za otca nejakého chudobného chlapíka, ktorý by sa ako otec správal!"
„Takto o svojom otcovi hovoriť nebudeš!" skríkla.
„Vážne to je môj otec?" pristúpil som k matke. „Naozaj? Nemáme spoločnú ani jednu črtu a..."
„Prestaň Jakub. Nechaj to tak," vytrhla sa mi a nahlas si povzdychla. „Keď som spoznala tvojho otca, mala som len dvadsať a rok nato som otehotnela. Opustil ma a Milan si ma vzal pod svoje ochranné krídla. Vydala som sa za neho a dal ti svoje meno, tak si to prosím ťa váž."
Pokrútil som hlavou. „Prečo si neostala sama a nepostarala si sa..."
„O seba sama? Jakub, vtedy bola iná doba. Nemala som kam ísť. Nebolo peňazí na ďalšia hladný krk. Inak to nešlo a Milan... pomohol nám a myslím si, že Maja je jedným z najkrajších dievčat."
„Prečo si mi to nepovedala?" opýtal som sa smutne. Už dlhšiu dobu som vedel, že Milan nie je môj otec, vykričal mi to, keď prišiel domov na mol opitý a náhodou som doňho narazil. Mama spala a nemohla vedieť, že mi to povedal. Mal som asi deväť rokov a plakal som dlho do nocí. Vtedy to začalo - začal sa vláčiť po baroch a noc čo noc začal domov chodiť ožratý.
„Ja... vôbec nie si prekvapený. Odkiaľ to vieš?"
Pokrčil som ramenami. „Tak?"
Zahryzla si do spodnej pery. „Myslela som si, že to takto bude lepšie. Tvoj pravý otec, nebol bohvieaký a myslím si, že o teba ani nemal bohvieaký záujem."
„Takže si mi to radšej zatajila? Mama, spamätaj sa," zvrtol som sa a vybehol do izby. Nemal som chuť sa s niekým v ten deň ešte stretnúť.