Sedela som v izbe a premýšľala ako ďalej. Keď si dieťa ponechám, nebude to med lízať. Rodičia mi dali jasne najavo, že mi určite nepomôžu a Jakub nie je zrovna zodpovedný typ človeka, aj keď je ochotný starať sa oň. Vzdychla som a zahľadela som sa von oknom na ihrisko. Hrali sa na ňom malé deti. Podvedome som sa musela usmiať. Rukou som si prešla po ešte stále plochom brušku. Predstavila som si malé dievčatko s dlhými ryšavými vláskami a modrými očami. Prešla som k zrkadli a zahľadela sa doň. Nikdy som nebola vychýrenou krásavicou. Postavu som mala vždy dobrú a pár kilečiek na viac ma nikdy netrápilo, čoskoro som ich zhodila. Dlhé ryšavé vlasy som po väčšine nosila v dvoch hrubých vrkočoch a zelené oči som zvýrazňovala zelenou ceruzkou. Ale tvár som nemala dokonalú. Príliš veľký nos, príliš úzke pery, príliš vystupujúce lícne kosti. Odvrátila som sa od zrkadla a natiahla sa za prehrávačom. Nikto okrem mňa nebol doma, rodičia sa už ani nezaujímali, čo robím, ale mama predsa len uznala za vhodné, že mám ostať doma a spamätať sa z predchádzajúcich udalostí. Pamätám si presne ako prekvapene som sa tvárila. „Elenka, nemyslím si, že by si mala ísť dnes do školy,“ povedala mama ticho pri raňajkách. „Veronika ťa ospravedlní a povie, že si chorá. Predsa len, ste dvojčatá, chodíte do tej istej triede.“ Vzhliadla som od polozjedených raňajok a prekvapene sa na ňu zadívala. Následne som sa pozrela na sestru, ktorá kypela hnevom. Vždy ona bola tou úžasnou skvelou dcérou, na ktorú som sa mala podobať. V učení sme však boli rovnako dobré a pochybujem, že jej Veronika povedala, že v matike ide dole vodou. Bola príliš hrdá, aby ma poprosila o doučovanie, som zvedavá ako sa bude mama tváriť, keď zistí čo sa deje. Už dlhší čas som ju sledovala a zistila som, že sa stretáva s ľuďmi, s ktorými je neradno sa zahrávať. „Prečo mami?“ obrátila som sa k mame a v očiach sa mi zračil smútok a prekvapenie. Odkašľala si. „Si moja dcéra a je mi ľúto, že som sa správala ako krkavčia matka. Mala by som ti psychicky pomáhať a nie na teba tlačiť. Mala by som si konečne vymeniť svoje hodnoty života, za niečo cennejšie ako je povesť. Prepáč,“ postavila sa a pohladila ma po hlave. Z reprákov začala hlasne vrešťať Eluveitie a ja som si kľudne ľahla na posteľ. Takáto hudba mi pomôže odreagovať sa. Od toho čo povedala mama, i od iných udalosti. Po chvíli počúvania som tvrdo zaspala. Zobudilo ma bláznivé zvonenie zvončeka, ktoré sa mi podarilo ignorovať len chvíľu. Hundrajúc som sa postavila a zakričala, že idem. Vypla som prehrávať a vybehla som do chodby. O zárubňu sa opieral Jakub a smutne sa na mňa díval. Narovnala som sa a opovrhujúco som vyhrnula pery. Ešte ten mi tu chýbal. Prekrútila som očami a odpochodovala do obývačky. Počula som ako ticho zabuchol dvere. Obrátila som sa, aby som mu videla do tváre. „Čo chceš?“ vyštekla som naňho. „Chcel by som sa ospravedlniť, zato čo som včera povedal. Väčšinu som ani nemyslel vážne…“ „Väčšinu? Nemyslel? Choď si robiť debila z niekoho iného, prosím ťa. Ja som už na takéto rečičky stará.“ Stará, pomyslela som si. to bolo maximálne trefné, ešteže irónia sa stupňuje. „Tak stará teda naozaj si,“ zahundral si Jakub popod nos a pristúpil ku mne. Chytil mi tvár do dlaní. „Vážne, to dieťa… som ochotný sa oň postarať a ani mne nepríde dvakrát úžasné, že tvoji rodičia ťa posielajú na potrat, ale pravdou je, že celý život máš pred sebou, rovnako ako ja. Očividne by to bolo tak lepšie.“ Objala som ho okolo krku a pritisla svoje pery na tie jeho. Ako som čakala, bozky opätoval. Po chvíli bozkávania sa som sa odtiahla. „Takže tým, že by si sa o bábätko postaral, si mi len chcel dokázať, že povinností sa zhostíš, ale bol by si radšej, keby som si dieťa vzala, je to tak?“ nadvihla som obočie a sadla si na pohovku. Stlačila som si dvoma prstami koreň nosa a zavrela oči, bola som nesmierne unavená. Povzdychol si a posadil sa vedľa mňa. Chytil mi ruku do tých svojich a oprel si čelo o to moje. „Elenka, beriem na seba všetku zodpovednosť, ale tiež je pravda, že na otcovstvo ešte pripravený nie som. A ani ty nie. Nemáme prakticky nič. Ja študujem na vysokej škole a aj to sú výdavky a kým by som si našiel prácu, aby som mohol teba i malé živiť… trvalo by to nejakú dobu a zo školy neodídem pokým ju nedokončím, veľmi dobre to vieš. Ani ty nemôžeš zo školy odísť. Si mladučká a čo by si robila? Sama?“ „Máš priateľku, že? V deň keď som k tebe prišla tam s tebou niekto bol.“ Zhlboka sa nadýchol. „Elis, ja… nič som ti nikdy nesľuboval. Neozvala si sa mi, myslel som si, že je definitívny koniec a ty sa mi nakoniec objavíš vo dverách s potvrdením, že si tehotná. Vhodíš mi ho do tváre a ujdeš. Keď som si to prečítal, Vanessu som vyhnal z domu a viac sa jej neozval. Bola to len jedna noc, nič viac.“ „Jedna noc? Nič viac?!“ skríkla som a prudko vstala. Jakub sa takmer strepal zo sedačky. „Možno čakám priveľa, ale vernosť by som poprosila, aspoň v tej dobe, keď sme boli ešte spolu. Nie je bohviečo vidieť svojho frajera v náručí inej. Ešte šťastie, že neviem ako vyzerá, inak by som jej vyškriabala očí!“ zavrčala som. Prekrútil očami. „Pamätáš si vlastne čo si mi včera vykrikovala? Vraj by to medzi nami nikdy neklapalo, že si si myslela, že ma miluješ, ale to čo si ku mne cítila bola prostá túžba? Tak nechápem,“ začal zvyšovať hlas, „prečo sa vzrušuješ nad tým, že som bol s inou!“ „Vzrušujem sa nad tým preto, pretože v tej dobe si bol ešte so mnou!“ skríkla som a rozhodila rukami. Pocítila som ostrú bolesť v bruchu. Prehla som sa a dopadla na zem. Jakub ku mne rýchlo prebehol. „Elena, si v poriadku?“ hovoril nervózne. „Zavolaj… záchranku… rýchlo… moje… dieťa…“ šepkala som. Rýchlo prikývol a pribehol k telefónu. Čoskoro sme už počuli zvuk sirén. Keď chcel nastúpiť, takmer ho vrátili späť. S prosbou v očiach sa na mňa pozrel a oznámil im, že je otec dieťaťa, ktoré čakám. Pustili ho a vydali sme sa do nemocnice, ktorá bola približne desať minút cesty od nášho domu. Hádam ešte nebude neskoro…