„Slečna Ackermanová, vaše dieťatko je v poriadku,“ povedala mi sestrička s úsmevom. Vydýchla som si a úsmev jej opätovala. Sestrička mi skontrolovala pulz a tlak a potom vyšla z miestnosti. Z rúk mi trčali rôzne hadičky a doktor mi nezabudol vpichnúť magnézium. Keby vedel, že mám ísť na potrat, asi by to neurobil. Vzdychla som a zahľadela sa von oknom. Lialo ako z krhly. Mala som pocit, že nebo plače so mnou. Mala som síce zmiešané pocity z toho všetkého, ale jednoznačne som mala chuť rozplakať sa nad rozliatym mliekom. „Môžem?“ povedala mama, ktorá stála vo dverách. Ani som si nevšimla, že prišla. Slabo som prikývla. Sadla si ku mne na posteľ a pohladila ma po tvári. „Si v poriadku?“ opýtala sa sladko. Mala som pocit, že sa len na niečo hrá, ale aspoň si túto chvíľu vychutnám, zajtra je veľmi pravdepodobné, že už po mne bude kričať. „Dieťatko je v poriadku, to je hlavné,“ odpovedala som a odvrátila od nej pohľad. Opäť som sa dívala, ako kvapky dažďa stekajú po oknách. Mama si povzdychla. „Chcela by som sa s tebou o tom dieťati porozprávať.“ Pozrela som sa jej do očí. „A? odsúdila si ho už na smrť, nepamätáš sa?“ Smutne sa na mňa zahľadela. „Viem čo som urobila, čo som povedala a dokonca si uvedomujem i to, ako som sa ku tebe po celé tie roky správala. Mohla som tomu všetkému zabrániť, keby som nebola zaťatá. Mala som ťa podržať, keby som to tak urobila, teraz by si tu nemusela ležať.“ „Teraz prichádza ľútosť? Mama, povedala si mi, že ľutuješ, že si ma vynosila. Že si dovolila, aby som v tebe rástla deväť mesiacov.“ „Nemyslela som to tak, bola som nahnevaná a…“ „A čo? Večne po mne vrieskaš! Veronika má taktiež kopec chýb a na ňu ani hlas nezvýšiš. Vláči sa s kadejakou bagážou a nič nepovieš. Prepadá z matiky. Chcela som jej s ňou pomôcť, ale je príliš hrdá aby moju pomoc prijala. Zvyknú mi miznúť cigarety a mám taký pocit, že aj viem kam. Skús dohovoriť aspoň jej mama, dohovor jej, aby si nezničila život, ako som to urobila ja! Fajn, sme dvojčatá, ale na ňu to všetko doľahlo pozdejšie, nemôže dopadnúť tak ako ja a mňa počúvať nebude.“ Zahryzla si do spodnej pery. „Elena, neviem o čom hovoríš, ale určite sa s ňou porozprávam. Zaráža ma, že si mi to nepovedal, ale…“ „Vidíš predsa ako sa ku mne správa, nie? Nadáva mi, považuje ma za niečo menej a pritom ona sama robí tie isté chyby s malými rozdielmi.“ Slabo prikývla. „Máš pravdu, aj to som si mala všimnúť,“ vzdychla, už neviem po koľký krát. „Elena, ale teraz nejde o ňu, ide o teba a tvoje dieťa. S otcom sme sa rozprávali a ako katolíci, zarytí katolíci, ako nás ty rada nazývaš, by sme potrat nemali povoliť. Obrať o život bytosť, ktorá za to všetko čo sa deje, ani nemôže.“ Vyvalila som oči a pritisla si ruku na brucho. Moja mama hovorí, že si ho môžem nechať? „Rozhodli sme sa, že aj keby si sa nakoniec rozhodla pre potrat, tak ti to povolíme, keďže sme ho na začiatku sami preferovali. Ale s otcom sme za jedno, to dieťa si zaslúži žiť. Ale akokoľvek sa rozhodneš, budeme stáť pri tebe. Myslím si, že už by sme s tým i mohli začať, keď sme predtým od teba i od Veroniky iba žiadali nesplniteľné.“ Vlastnú matku som nespoznávala. Hovorí mi, že si dieťa môžem nechať. Vraví, že ona s otcom pri mne budú stáť. „Načo sa hráš mami?“ „Mohla som si myslieť, že mi nebudeš veriť, ale čakala som to. Po tom všetkom. Musíme si medzi sebou vybudovať dôveru a…“ „Dôveru? Mami, tá tu už nie je roky a pochybujem, že ju niekedy opäť nájdeme.“ „Elena, prosím! Musíme tú priepasť zúžiť. Pokiaľ si dieťatko necháš, kam pôjdeš? Za Jakubom? Povedal síce, že sa o malé postará, ale príliš zodpovedný nie je, keď si nedal pozor. I keď… tú istú mienku mám i o tebe, ale aj tak… Vedel, že máš šestnásť.“ „Mama, odmietam o tomto debatovať,“ zavrčala som opäť. „Elis, prosím ťa! Nestarám sa o teba – zle je! Starám sa o teba – zle je! Tak čo mám robiť?!“ „Teraz chcem mať trošku kľud, nie je mi najlepšie. Porozprávame sa o tom zajtra, doma, dobre?“ Slabo prikývla a vtisla mi bozk na čelo. Možno to malé, ktoré vo mne rastie, zmení k lepšiemu viacero ľudí, ako som si myslela.