Bol jasný a teplý deň, keď som sedela pri okne a sledovala posledné listy na jesenných stromoch, ako sa snažia zachrániť si život a nepadnúť na zem, kde by,napospas osudu, čoskoro umreli. Vietor bol ich nepriateľ, smial sa im a víril okolo nich, podpichoval a vyškieral sa, lebo vedel, že tie úbohé listy aj tak prehrajú, že skôr či neskôr padnú na zem a skonajú. Náramne ho to bavilo, videla som, ako sa listy krútia a bránia keď sa vietor okolo nich krútil. Zrazu jeden lískok padol. Vietor sa potešil, a vo svojej zákernosti nechal padal list dlho-dlho na zem, spôsoboval mu muky, lebo vedel, že keď lístok dopadne na zem, umrie. Musela som sa zamyslieť, prečo je vietor taký nepriateľský a krutý…možno to musel urobiť. Možno sa musel takto zahrávať práve s týmto stromom a s týmito listami, na ktoré som sa pozerala. Po toľkých stáročiach vietor pomáhal listom, ktoré sa dožili jesene svojho života, padnúť na zem pomaly a jemne, aby ich posledná cesta bola príjemná a krásna. No unavilo ho to, nechcel už viac trpieť pri pohľade na umierajúce listy, nuž sa rozhodol byť pochabým a viac im nepomáhať, skončil so svojim trápením…Na strome ešte zostalo zopár listov, ale vietor už odišiel, neviem kedy, ani som sa s ním nerozlúčila, no vedela som, že sa ešte určite vráti. Listy na strome sa upokojili, jemne sa pohodávali vo vánku, ktorý vždy prichádzal za vetrom akoby to bol posledný záchvev čipky z nevestinho závoja, jemne pohladil každý lísok, čím sa snažil ospravedlniť nepochopiteľnú pochabosť vetra a odišiel za svojim pánom-vetrom.Obrátila som sa smerom k slnku, ktorému už len chvíľa chýbala k tomu, aby sa pobralo na opačnú stranu zeme a na náš kraj pustilo mesiac a noc. Vedela som, že je ešte skoro, že som si priskoro sadla k oknu k môjmu každovečernému programu, k sledovanie západu slnka, no v dome nebolo čo robiť. V takýchto chvíľach som mala chuť vyjst von a dýchať večerný vzduch, vedela som však, že by to stratilo to čaro. To čaro predstáv, keď vietor, vánok, listy či slnko boli tými slobodnými a ja som bola väzňom. Väzňom vlastnej mysle, lebo nijak inak som v zajatí nebola. A to bolo na tom to pekné. Dúfať, že raz sa moja duša stane slobodná a nebude ju trápiť moja myseľ…
Slnko začalo pomaly zapadať za vrcholky stromov. Najprv sa ponorilo len trochu, bolo ho vidieť celé a potom sa postupne strácalo v stromoch a osvetľovalo tajné lesné cestičky, ktoré predtým nebolo možné len tak zazrieť. Listy sa v jeho lúčoch vyhrievali a lúčili sa s ním, lebo vedeli, že mnohé z nich budú ráno na tých tajných lesných cestičkách ležať mŕtve.
Comments
Pridať nový komentár
Listy na lipovych stromoch - a aj kvety - su sucastou tajomstva templarov. Citujem z mojej prezentacie o tajomstve templarov na Parcone v Nitre:
Templári si zo sebou často brávali sušený lipový čaj. Slobodomurári ho preto nazývajú čaj Templárov. Vetvička s rozkvitnutým lipovým kvetom symbolizuje zdravie a pravdu: Lipový kvet a včelí med ťa uzdraví. Čo na srdci, to na jazyku. V reči kvetov: Láska zmyslov mizne po nočnej rose, láska duší trvá v zlatom iskrení dňa. Tmavozelené listy majú tvar srdca – a svetlozelené tvar dlhého jazyka, z ktorého vyrastá stopka s lipovým kvetom. Rozkvitnutý lipový kvet má striedavo päť lupienkov tvaru srdca a päť tvaru jazyka. Odkvitnutý kvet – teda plod, má tvar gule: Je to trojrozmerný variant kruhu a teleso s najväčším objemom pri najmenšej ploche. Ďalším doplnkom automasáže je plávanie. Ideálne by bolo aj plávať každý deň. To sa u nás ťažšie realizuje ako pitie čaju. Pre Templárov v púšti to bol ešte väčší problém. Našťastie, je tu ďalší vynález Templárov: Jednoduchá náhrada plávania s romantickou symbolikou. – Plávanie v kolmej polohe. Ako pár delfínov. Plávajú najkratšou cestou z hlbín k hladine. Nad hladinou vyskočia do vzduchu. Voľným pádom padajú naspäť. Pre Templárov bol delfín jedným z kultových Božích tvorov. Za romantikou symbolikou sa skrýva jednoduchý cvik: K zemi! – Vztyk! Je to vrodený pohyb, ktorý v bojovej histórii ľudstva zachránil najviac životov. Na tomto pohybe participujú veľké skupiny svalov končatín a trupu s proporcionálnymi, harmonickými a komplementárnymi flexiami, extenziami, addukciami a abdukciami, ktoré sú synchronizované s dýchaním. – Templári aplikovali synchronizované dýchanie v štvortaktnom meditačnom dýchacom cykle: 1. nádych, 2. zadržanie dychu po nádychu, 3. výdych a 4. zadržanie dychu po výdychu. Pomer taktov je: štyri ku dva ku osem ku jedna. Takty sa merajú krokmi. Templári využívali pochodovanie aj na meditáciu. – Najmä, keď sa na dovolenke dostali do svojich rodných európskych lesov v horách. Pri synchronizovanom dýchaní, s rytmom pochodovania v členitom lesnom teréne, sa umocní terapeutický klimatický efekt zmeny atmosférického tlaku pri striedaní malých rozdielov nadmorských výšok. Dýchanie je najdôležitejšie. Pri rituálnom očistnom pôste vydržíme aj bez jedla. – Už menej vydržíme bez tekutín, ešte menej bez spánku a najmenej bez dychu.
Ciao! Vasi Sokolovia.