S definíciou života bol odjakživa problém. Nevedia sa na nej zhodnúť odborníci ani laici. Sama som ju istého času dosť pretriasala na istých diskusných fórach. Ale až oveľa neskôr ma napadla jednoduchá a výstižná fráza: život je vlastne akákoľvek hmota, ktorá trpí. Čo netrpí, nežije. Kruté? Pesimistické? Smiešne? Ani nie. Čo vlastne robí každá základná jednotka života, živá bunka? Bojuje proti entropii, proti všadeprítomnému rozkladu a chaosu. Lenže rozklad a chaos je doslova všadeprítomný. Je to prirodzená vlastnosť vesmíru, tak jednoducho vznikol, alebo bol stvorený, ak chcete. Nasledujúci výrok nie je prejav paranoje, ale krutý fakt: prostredie okolo vás sa vás pokúša zabiť. Musíte neustále nasávať kyslík a čas od času požiť nejakú potravinu a vodu. Len z týchto troch komponentov chemickými reakciami vydolujete dosť energie na to, aby ste snahe okolitého prostredia zničiť vás odolali.
Pokiaľ vesmír vznikol sám od seba, je život v ňom veľkým paradoxom a omylom. Vesmír sa z nejakého dôvodu snaží o zvyšujúcu sa entropiu. Aj častice, ktoré predchádzali prvým živým organizmom, sa snažili o zväčšujúcu sa entropiu. No niekde počas vznikania života nastal absurdný zvrat a to, čo bolo pôvodne len prirodzeným nárastom entropie, sa zrazu stalo jej poklesom. Vznikol prvý živý organizmus. Je to šialené a neuveriteľné, nikto ma nepresvedčí, že vznik života je niečo normálne. Zvlášť ak to posúdime do všetkých dôsledkov. Ktoré sú z môjho pohľadu neopísateľne tragické.
Život vznikol v prostredí so vzrastajúcou entropiou a aby sa udržal, musel proti tejto entropii bojovať. Musel sa naučiť čerpať energiu z okolitého prostredia a používať ju na organizáciu svojho tela tak, ako sa jemu páči – čo však nemá nič spoločné s vkusom, len s účelnosťou. Lenže okolitý nepriateľský entropický svet je v nepredstaviteľnej materiálnej prevahe. Celý vesmír bojuje proti jedinej mikroskopickej baktérii! Baktérii, ktorá bola nastavená na podmienky, za ktorých vznikala, ale keď sa tieto podmienky trochu zmenili, zdalo sa, že prehrá skôr, než sa boj stihol poriadne rozbehnúť. Protientropický odboj však bol silnejší, než sa zdá. Život vynašiel adaptácie. Vynašiel množenie, ktoré síce nezabráni, aby zopár jedincov pri zmenených podmienkach zomrelo, no zabráni, aby zomreli všetci. Vynašiel pohlavné množenie, ktoré spôsobí, že noví jedinci sa menia v súlade s meniacimi sa podmienkami. Pohlavné rozmnožovanie sa tak osvedčilo, že my „vyššie organizmy“ sme do neho chtiac-nechtiac dostrkaní, čo ale až taká výhra nie je. Jednoduchšie organizmy môžu byť pri nemenných podmienkach nesmrteľné. No nakoľko nemenné podmienky neexistujú, príroda nás síce obdarila nesmrteľnými bunkovými líniami, no s tou podmienkou, že musíme pristúpiť na spájanie našich génov. Chceš umožniť svojim bunkám trvalý život? No tak sa musíš zmieriť s tým, že všetko, čo ťa robí jedinečnými, bude zredukované na polovicu. U mužov dokonca na málinko menej, než polovicu. A tvoj potomok tvoju polovicu zredukuje na štvrtinu. Tvoj vnuk na osminu. Stačí pár generácií a tvoja jedinečnosť sa v tvojom potomstve rozplynie ako nič. Individualita zaniká pre prežitie druhu. Má to logiku – prostredie sa mení, kombinácia génov sa musí meniť tiež. Ale je to kruté. No stále nie také kruté, ako konečný výsledok tohto obetovania vlastných génov. Tým konečným výsledkom je totiž... nič. Čo myslíte, že sa stane o pár miliárd rokov? Jadrové palivo v Slnku vyhorí a ono začne umierať. A teplota na Zemi sa bude zvyšovať. Že meniace sa podmienky tu už boli a všetkým sme sa zatiaľ prispôsobili? Toto však nie je len tak nejaká zmena. Zvyšovanie teploty nad určitú hranicu už nijaký organizmus nezvládne. Prispôsobenie nad túto hranicu nie je možné, lebo hoci život absurdne bojuje proti entropii, fyzikálnymi a chemickými zákonmi sa ešte riadiť musí. Čože? Že život sa môže vysťahovať na inú planétu okolo mladšej hviezdy? To by ma vážne zaujímalo na akú a ako sa tam dostane. Ale dobre, nateraz zaujmem zhovievavý postoj a poviem, že to tak môže byť. Život sa môže sťahovať od hviezdy k hviezde a vždy, keď tej hviezde dohorí jadrové palivo, unikne pred ohnivým koncom zase na iné miesto. Ale ani toto nemôže trvať večne. Raz všetky hviezdy vo vesmíre vyhoria a vôbec, rozpínaním vesmíru sa energia v ňom tak zriedi, že nebude existovať nijaká možnosť, ako ju ďalej čerpať. A bez energie sa proti entropii bojovať nedá. Všetok život raz zanikne, to je nezvratné. Všetky jedince, ktoré boli kedy obetované v boji proti entropii, padli zbytočne. Všetko utrpenie, ktoré pred smrťou pretrpeli, bolo zbytočné.
Utrpenie je jedna z prvých vecí, ktoré evolúcia život tesne po jeho vzniku naučila. Utrpenie nám signalizuje, že entropia začala získavať prevahu a treba v boji pridať, dodať viac energie. Prečo práve utrpenie? To vyzerá zo strany prírody ako škodoradosť a zlý zámer. Pamätám si na výrok z Hlavy XXII, kde sa Yossarian hádal s nejakou ženou o existencii Boha. Žena obhajovala bolesť ako Boží dar, ktorý signalizuje, že telo je v ohrození. A Yossarian sa spýtal, tak prečo nám Boh ohrozenie radšej neoznamuje svojim anjelským chórom? Nuž preto, Yossarian, že bolesť je oveľa presvedčivejšia než anjelský chór. Nijaká odmena nás nevyburcuje k takým výkonom, ako hrozba utrpenia a preto evolúcia tejto novinke dychtivo nahrávala. Nie je v tom nič zlomyseľné, je to len logické... a desivé a smutné. Nijaký živý organizmus sa utrpeniu nevyhne. Utrpenie spôsobujú meniace sa podmienky a keby mal aj nejaký organizmus také šťastie (alebo taký krátky život), že by sa počas jeho života podmienky nestihli zmeniť, stále je tu utrpenie sprevádzajúce umieranie. Utrpenie je tu na to, aby sme sa vyhli predčasnej smrti, no keď už raz príde smrť, ktorá nie je predčasná ale nevyhnutná, všetci dobre vieme, že utrpenie sa nevypne. Funguje, snaží sa nás donútiť niečo urobiť, aj keď sa už nič urobiť nedá. Príroda nemala dôvod dať nám milosrdný vypínač utrpenia pri umieraní starobou.
Trpíme, aby sme prežili, aby prežili naši potomkovia, aby prežil odboj proti entropii. A pritom tá márnosť nad márnosť. Sú miliardy druhov živých organizmov a niektoré zastúpené miliardami jedincov. A predsa sme absolútne nič oproti ostatnej entropickej a netrpiacej hmote vesmíru. Sme maličké zrnko piesku zmietané v oceáne. Vesmír je proti nám v nepredstaviteľnej presile. A vyhrá. Jedného dňa určite vyhrá. Táto maličká vzbura skončí. Všetko živé raz zahynie. Deštrukcia, rozpad a neusporiadanosť vyhrajú. Každý výkrik utrpenia, či už patril gazele, ktorej leopard práve prehryzol hrdlo, či patril tráve padnúcej pod kosačkou, baktérii zožranej bielou krvinkou, to všetko po sebe napokon nezanechá ani najmenšiu stopu.
Vznik života odsúdeného na vopred prehratý boj je to najhoršie, čo sa vo vesmíre mohlo prihodiť. A niektorí nadšene dúfajú, že sa to nestalo vo vesmíre len raz, ale veľakrát! Neprestávam žasnúť – tak im nestačia miliardy a miliardy zbytočných obetí, oni si želajú, aby tých obetí bolo ešte omnoho viac?! Alebo chcú čerpať silu z toho, že boj proti entropii prebieha paralelne ešte niekde inde? Nuž, nič viac ako morálna podpora z toho aj tak nevyjde, lebo ani keby sme zistili, že máme mimozemské posily, to nám ani trochu nepomôže. Aj keby život vznikol na každej jednej planéte vo vesmíre, ešte stále je entropická hmota – čiže tá, ktorá sa nás snaží zabiť – v neporovnateľnej prevahe. Máme to proste márne. A navyše tie posily by vôbec neboli posilami. Ak by sa raz náš život stretol s mimozemským, pre jeden z tých životov by to pravdepodobne malo osudové dôsledky. Každá iná forma života je konkurencia, každý druh – čo druh, jedinec – si chce svoje bunky budovať trošku inak, podľa svojho vzoru, a preto každý druh okrem vesmíru bojuje aj proti iným druhom. Takže toto je paranoja dvojnásobná: okrem všetkej neživej hmoty vesmíru si na krásne usporiadanú hmotu vášho tela brúsia zuby aj milióny iných živých organizmov. Čože? Že človek je na vrchole potravinového reťazca a nemá ho čo zožrať? Nuž, pravda je v skutočnosti taká, že potravinové reťazce sú skôr potravinové kruhy. Nečíha na nás síce nijaký predátor, ale mikroskopické huby, plesne, baktérie, prvoky a nejaké červy sa tešia na energiu uskladnenú vo vašom tele, ktorú začnú ťažiť hneď ako dodýchate. A pasívne čakajú len v lepšom prípade – v horšom vám k úmrtiu sami pomôžu.
Vitajte v krutej realite. Narodili ste sa do nepriateľského prostredia, žijete v nepriateľskom prostredí a na následky tohto nepriateľského prostredia aj umriete. Útechu môžete nájsť azda v tom, že aj všetky ostatné organizmy umrú. Bude to spravodlivé. A dokonca ani neusporiadaná hmota vesmíru pravdepodobne nebude večná, tiež raz zanikne, hoci život o hodný kus prekoná v dĺžke existencie. Ten boj nebude mať napokon žiadneho víťaza, ani porazeného.
Potom sa ale vynára otázka, načo to všetko bolo?
Comments
Pridať nový komentár
Zakon rastu entropie sa tyka celeho vesmiru. Cize konecne stadium vesmiru bude homogenne prostredie bez akychkolvek struktur. Ak je Boh existujuca struktura, (trebars duchovna), je to stale len struktura, ktora jedneho dna musi podlahnut entropii, cize zaniknut.
Ako Adhara pise, Zivot je jedina forma, ktora dokaze entropii ako-tak vzdorovat. Vzdorovat fyzickym dosledkom nepriatelskeho entropickeho vesmiru je tazke a v konecnom dosledku asi boj prehrame - cize nase fyzicke tela pravdepodobne zaniknu.
Boj s entropiou na duchovnej urovni (t.j. udrzanie duchovneho vyvoja namiesto upadku) je mozno este vacsi problem. Ludia ktorym fyzicky nic nechyba, vacsinou duchovne upadaju, taha nas duchovne dolu vplyv spolocnosti (komercia, vplyv penazi atd.), dalej nase vlastne slabosti, zavislosti a (z prirodneho hladiska dobre odovodnene) dovody nespravneho konania. Tymto sitom prejdu len najsilnejsi (vraj ich je zatial velmi malo).
Cize Stvoritel stvoril hlupe, neskusene duse, dal im iste fyzicke telá, ktore sa ako-tak zatial drzia v ramci fyzickeho prezitia a nechal ich tocit sa v cykloch kolesa zivota. Pritom nastavil tymto bytostiam velmi tvrde podmienky, cez ktore sa takmer neda prejst. A dufa, ze to niekto zvladne a vymysli nejaku novu kvalitu.
Nie je dovod tohoto celeho tohoto (t.j. vzniku zivota) snaha najst bytosti ktore vyhraju trvale boj s entropiou?
Adhara, sú to veľmi originálne myšlienky, napísané fascinujúcim štýlom.
Mala by si to poslať do časopisu ".týždeň", Kušnierik by Ti to asi uverejnil. Ale najprv skús (ak chceš väčší honorár) PLUS 7 DNÍ - je to bulvárnejší časopis, ale občas sa venuje aj populárizácii vedy. Neprezraď im však, že to máš zverejnené - ak Ti to vezmú, stiahneme to. Nebude to nijaká ujma - Plus 7 dní si kúpi 200 000 ľudí, číta ho možno dvakrát toľko. Toľko čitateľov nikde nezoženieš.
Skvelé, presvedčivo a neskutočne pesimistické. Ale ja si myslím že svet nie je ani krutý, ani nespravodlivý, ani tragický. Takým sme ho robíme my-s našou večnou snahou všetko poľudšťovať. Ešte aj mikróbom na obrázku nakreslíme škaredý ľudský ksicht. A nevidím vo vzniku života paradox ale zákonitosť. Všetko v svete má dve stránky, dva protiklady. Ak existuje rozklad, musí byť aj syntéza-inač niet čo rozkladať. Ano, momentálne je stav vesmíru je taký že sa hmota rutí k chaosu, entropia sa zvyšuje-ale to neznamená že po fáze výdychu nepríde fáza nádychu a potom znovu a znovu. Svet je nekonečná pulzácia: zrod-zánik. Viem, viem, podľa vedcov sú možne dva scenáre: Buď vesmír sa bude donekonečna rozopínať, hviezdy postupne vyhasnú a všetko pohltí tma a chlad. Alebo znovu sa začne zmršťovať a zrúti sa do seba v procese anti-big-bangu. Obidva scenáre sú pre život nepriaznivé- pre život v tejto podobe a v tomto vesmíre. Ale, ľudia, mame ešte pekných pár miliard rokov pred sebou! Nestačí vám to? Neviem koľko ešte rokov pred sebou mam ja. Domnievam sa že nie veľa. Ale aj to malo prežijem tak aby stali za to, budem sa tešiť s maličkostí a s každého pekného dňa. Budem sa tešiť zo života a nie čakať na smrť. A až príde- nebudem ju brať tragicky. V tomto svete predsa všetko raz zomrie. Aj hviezdy...
Plus 7 dní je časopis, ktorý čítam až keď som už všetky ostatné prečítala a skutočne nemám čo iné robiť. Aj tak si však musím opakovať, keď ho beriem do rúk: Nejdem sa rozčuľovať, nejdem sa rozčuľovať, nejdem sa rozčuľovať... nikde inde som totiž nenašla toľko nepresností, zavádzajúcich informácií a poloprávd, ako tam. Veru, poriadny bulvár. Ale napriek tomu by nebolo až také zlé, keby mi to tam zverejnili - aj tak toto nie je môjmu srdcu blízke "dielo" a publikovať HOCIKDE by mi mohlo len prospieť - zvýšiť kredit v očiach vydavateľov... hm, lenže do ktorej rubriky by to dali? Neviem o tom, že by tam zverejňovali literárne práce. A formu náučného (resp. u nich skôr pseudonáučného) článku to nemá...
Najprv som to chcela zakončiť nejako optimistickejšie, ale potom som si spomenula, že happy-endy nemám v láske. :-)
Ale ja netvrdím, že svet je zlý. Veď som to tam aj naznačila - vesmír nás chce zničiť len preto, lebo rozklad je proste jeho prirodzená vlastnosť. A my trpíme len preto, lebo utrpenie je to najsilnejšie, čo nás motivuje k boju o život. Nestrannému pozorovateľovi stojacemu mimo vesmíru by to určite nepripadalo tragické. To len nám ľuďom, obdareným schopnosťou empatie a ľútosti...
Všetci hovoria, že treba žiť tu a teraz a zamyslime sa, nesmrteľnosť by aj tak nebola až taká skvelá. Lenže ja som žiaľ ten typ človeka, ktorý sa vždy pýta, čo bude potom. Ktorý nie je schopný si vychutnať okamih, lebo vie, že za chvíľu bude horšie. Vždy som už na začiatku letných prázdnin mala zlú náladu z toho, že po ich skončení bude zase škola. Som proste beznádejný prípad.
A netvrdím, že sa s týmito myšlienkami úplne stotožňujem. O vesmíre nevieme prakticky nič, stačí spomenúť tmavú hmotu a temnú energiu. A ani to málo sme nepozorovali nejako extra dlho. Z toho mála, čo vieme, to síce bohvieako optimisticky nevyzerá, to je fakt. Ale optimista je človek, ktorý kladie minimálne na rovnakú úroveň so svojimi poznatkami veci, ktoré nie sú potvrdené ani ničím naznačené, ale sú rovnako pravdepodobné. Ak by sa totiž mal riadiť len svojimi poznatkami a vyvodzovať závery iba zo súčasných tendencií, zákonite by to musel byť pesimista.
Aj mne sa chce veľmi veriť, že vesmír má zmysel, poriadok a rád, že všetko tu je z nejakého dôvodu. Či tie plány vesmíru zahŕňajú aj život, tak v tom by som bola veľmi opatrná, ale možné to je. A napokon, verím tomu, že minulosť je "uložená", že to, že raz zanikneme, nezotrie zo sveta fakt, že sme tu boli.
Hlúpy blud, podľa mňa
Človek potrebuje nádej, aspoň niečo, aspoň tri bodky...
Mohol by si mi PROSÍM napísať niekedy aj niečo viac, ako "hlúpy blud", "veľmi ťa ľutujem" a podobne? Ja vždy píšem, čo konkrétne sa mi na tom-ktorom diele nepáči. Je to známka toho, že chcem autorovi pomôcť a nielen mu pokaziť deň.
Inak, fakty, z ktorých som vychádzala, vôbec nie sú bludy. Sú zjednodušene podané, to áno, lebo toto je úvaha a nie prednáška o evolučnej biológii. Ale ak máš dôkazy na to, že východiskové tvrdenia sú blbosť, rada sa poučím skôr než ma vyhodia zo skúšky.
Zaujalo ma tvoje zamyslenie nad bytím a víziou budúcnosti vesmíru. Páči sa mi aj spôsob, akým si to napísala. Kedy umyjem okná, alebo koho budem v sobotu voliť za primátora sa mi po prečítaní Tvojho príspevku na hodnú chvíľu zdalo naozaj malicherné. Lenže z malicherností si my tu ten náš nedokonalo dokonalý svet budujeme. Budem sa tešiť na ďalšie Tvoje príspevky.
Nuž, ja mám celoživotne opačný problém a to ten, že NEUSTÁLE uvažujem len nad podobnými vážnymi témami a VôBEC NIKDY nad tým, kedy umyjem okná alebo koho budem voliť. Mne takéto veci pripadajú malicherné vždy. Má to ale dosť nepraktické dôsledky a to, že neupratujem a nevolím, čo mojim rodičom dosť vadí a nielen im. Treba sa vedieť venovať aj malichernostiam.
... lenže Adhara tvrdí, že prakticky nijaká nádej neexistuje (a podkladá to aj celkom slušnými argumentmi).
Niektoré náboženstvá túto nádej riešia sľubmi, že človek bude žiť v inej podobe "večne" (niektoré však sľubujú aj "recykláciu" tela - nie je jasné, či aj s chybami vizáže a poruchami orgánov. Tiež vek vzkriesených tiel je záhada.) No a podľa toho, či človek "poslúchal" cirkevnú "verchušku" (= božie prikázania) príde buď do neba alebo do pekla. Peklo sľubuje pokračovanie utrpenia (ináč, Adhara sľubuje to isté už tu, len čo sa narodíme :). Nebo sľubuje večnú "blaženosť", niekedy len v asketickej podobe (duše budú do nekonečna oslavovať spolu s nespočetnými zástupmi anjelov boha), inokedy ide o hedonistické nebo plné prehýbajúcich sa stolov, laškovania s pannami, či, ak ste eskimácky poľovník, les plný zveriny a nekonečné poľovačky (musí to byť ale smrteľná nuda, nekonečne zabíjať lesné tvory)...
Niektoré východné náboženstvá veria v "kolobeh duší" t.j. v reinkarnáciu. Keďže život je "slzavé údolie", je to vlastne len predlžovanie utrpenia. Preto niektoré náboženské smery radia tento kolobeh rodenia sa a umierania preťať. Majú na to vypracované zvláštne psychologické techniky, ako sa dostať do "vyšších levelov" a tak sa vymaniť z kruhu reinkarnácií. Svojou troškou do mlyna môžete prispieť aj Vy, ak jednoducho nesplodíte deti - znemožníte tým ďalším bytostiam trpieť. Ale pozor, kruh utrpenia tým nezastavíte, po smrti sa narodíte znova, v inom tele, a v ňom si odtrpíte svoje, ... a tak ďalej.
Kde je pravda? Treba počkať, po smrti nám to bude všetkým jasné. Alebo nie?
P.S. Ak chcete pridávať komentáre, dajte si (preboha) niekým podrobnejšie vysvetliť slovo entropia. Je to kľúčové slovíčko Adharinho článku.
P.P.S. Ak bigotne podliehate nejakému náboženstvu, chráňte si svoje duševné zdravie a takéto články jednoducho nečítajte. Určite s Vami nebude na podobné témy rozumná reč. Chráňte sa čarovnou formulkou vymyslenou na takéto prípady. Vystrčte proti monitoru ruky a zvolajte: "Apage Satanas!".
vznik života nie je žiadny omyl, život na to aby vznikol musel mať podmienky a teda sa dá na to pozerať že bol dotlačený prostredím ku vzniku ako diamanty. A to že sme ešte tu znamená že tu musíme byť. Lebo ak by sme tu nemohli byť tak tu nie sme.
A okolie sa nás nesnaží zabiť len existuje tak ako mi a riadi sa svojimi zákonmi, a väčšina z nich platí aj pre nás. Sme len komplikovanejšie zoskupenie hmoty. Čo nevylučuje že existuje duša, ale ani nepotvrdzuje. No keby mi ju niekto ukázal tak by som vážne rozmýšľal z čoho je zložená:)))
a úvaha by to bola pekná keby som mal rovnaký názor:D
Sme komplikovanejšie formy hmoty a práve tá komplikovanosť je neprirodzená, keďže v prírode zákonite všetko speje do jednoduchšieho, tj. energeticky výhodnejšieho stavu. Skús na pláži postaviť hrad z piesku, dať hmote piesku komplikovanejšiu formu. V priebehu nasledujúcich dní budeš sledovať, ako okolo - dážď, vietor, gravitácia - vracia Tvoje dielo do jednoduchšieho stavu. To sa snaží naše neživé okolie spraviť aj so živými organizmami. A aj by sa mu to podarilo, keby oni svoje telá stále neobnovovali - aj Ty môžeš dodať energiu a svoj hrad každý deň trochu opraviť. Pravda, na plážach väčšinou skôr než okolie stihnú zapôsobiť vandali a spravia "energeticky výhodnejší stav" z diela oveľa skôr ako neživé zložky prírody. Tí vandali sú pre pieskový hrad ako pre nás saprofytické (rozkladajúce) organizmy.
Či bol život k svojmu vzniku dotlačený, alebo je to len šťastná/nešťastná náhoda (nehodiace sa škrtnite), to je dodnes predmetom úvah a sporov.
Áno, kľudne mohol... ale jednoducho sa mi nechce. Som si vedomý toho že sa teraz do mňa všetci naveziete, že ako sa opovažujem písať niečo také hrozné, keď sa ani neusilujem vysvetliť svoj názor. Je to môj hlúpy namyslený arogantný postoj. Váš sebaľútostivo-vševediaci štýl písania sa mi proste nepáči. Ale nič si z toho nerobte, a verím že ani nerobíte, keďže človeka môže uraziť iba človek ktorý je na Vašej úrovni (čo ja zjavne nie som, keďže neviem alebo nechcem podať faktické informácie prečo sú to bludy). A možno Vám ozaj iba chcem pokaziť deň, a možno sa mi to darí, možno nie.
Nezabudnite sa usmievať.
Ozaj, neviem prečo sa vzrušujete, pozrite sa na tie grcky ktoré píšem ja, a bude Vám jasné že nie som hoden Vašej pozornosti.
Nezabudnite sa usmievať
asi som ťa nepresvedčil:D, ale podľa mňa neplatí že všetko sa pohybuje od komplikovanejšieho po jednoduchšie, napríklad sa stačí pozrieť na naše svetadiely, tvrdí sa že tu bol len jeden, rozdelil sa na toľko komplikovaných častí a oceány a vetry sa môžu aj pretrhnúť:D a je možné že sa nakoniec tie časti znova spoja do jedného celku.
A čo tak dlho stláčalo vesmír, že sa teraz tak dlho rozpína?:)
musím uznať /a chcem :)/, že vieš upútať, výborná štylizácia
a k obsahu len jedno: je zázrak, že vôbec ešte existujeme :)
a predsa ešte, utrpenie nie je dar, skôr následok
pekný deň
prečo by som to robil? je to jeden z názorov, s ktorými sa bežne stretávam, viera nie je o ich vyvracaní, ale o vlastnom získavaní poznania ; ak je v Biblii Pravda, poznávanie sveta, ktorý vytvoril Boh, prináša dôkazy o Jeho existencii, ak nie, tak sa môžeme mýliť všetci, a toto je diskusia pre diskusiu
Zaujímava úvaha. Myslím ale že v tomto prípade (definícia života) zamieňač príčinu a následok.
Veľmi zjednodušene by som definoval život zhruba ako entitu ktorá dokáže:
1. rozmnožovať sa (a možno i meniť sa, toto neviem či je nutná podmienka)
2. interagovať s prostredím a pretvárať ho
Ďalšie podmienky ktoré sa zvyknú uvádzať (príjem potravy, látkova výmena a pod.) už sú podľa mňa dôsledkom, rovnako ako boj proti entropii. Aby bola entita schopná robiť 1. a 2. potrebuje konať prácu na čo potrebuje energiu. Toto je ale už len dôsledok fyzikálnych zákonov ako ich poznáme. Za predpokladu iných zákonov by zrejme mohol existovať život aj bez týchto obmedzení.
Taktiež samotný "boj proti entropii" nie je len výsada života. Z fyziky ma ako príklad napadne atóm ktorý absorbovaním fotónu prejde do excitovaného stavu ("bojuje" proti entropii). Časom zrejme ten fotón vyžiari ale ak bude blízko zdroja energie (hviezdy?) tak môže vo svojom boji pokračovat, podobne ako život. Predpokladám že v chémii budú podobné príklady. To ale nie je moja silná stranka tak ma napadá len fotosyntéza čo je už organická chémia, predpokladám ale že niečo podobné bude i v anorganickej chémii.
Čo sa týka vývoja vesmíru, života v ňom a jeho konca, zdieľam podobný názor pretože momentálne sa mi to zdá ako najpravdepodbnejšie. Napriek tomu existujú určité možné východiská (pravda to že by sme si niečo priali neznamená že to tak je), napríkad:
1. Hoci predpokldáme že fyzikálne zákony platia v celom vesmíre rovnako (a pozorovania to zatiaľ potvrdzujú) nemusí to tak byť. Presnosť pozorovaní je zatiaľ príliž nízka hlavme vzhľadom na vzdialené objekty a stav čo pozorujeme je dávna minulosť, ktorá už nemusí platiť. Navyše sú zrejme oblasti (kvoli infláčnej fáze) ktoré zatiaľ ani teoreticky nie sú pozorovateľné.
2. I keď termodynamika hovorí inak, existuje určitá možnosť že by energia-hmota mohla vznikať "z ničoho" čo by umožnilo boj proti entropii. Už len samotný vznik vesmíru naznačuje takúto možnosť. Konieckoncov nie je to až tak dávno keď sa seriózne zvažovala teória Steady-state (http://en.wikipedia.org/wiki/Steady_State_theory)
3. Pokiaľ by vesmír bol cyklický (skončí zmrštením do singularity) tak tým pravdepodobne dôjde k resetu entropie. Neviem si síce predstaviť ako, ale možno sa raz nájde spôsob ako preniesť informáciu cez tento stav.
Martin
Ďakujem za názor. Práve idem vyčerpaná z prednášky o vzniku života, kde sme rozoberali aj otázky definície života. Ono tá definícia je hrozne náročná a zložitá, ale dovolím si nesúhlasiť s Vašimi argumentami. Rozmnožovanie by som rozhodne nebrala ako súčasť definície. Potom by mulica, sterilný kríženec koňa a osla nebola živá, ani iné z nejakého dôvodu sterilné organizmy. Schopnosť množiť bunky svojho tela by prichádzala do úvahy už skôr, ale poznáme bunky, ktoré sa nikdy nedelia, napríklad neuróny a tiež sú živé. A interagovať s okolím a pretvárať ho tiež nie, lebo takto by bol živý aj oheň a zaspórované baktérie nie...
Boj proti entropii možno nie je len výsada života, ale je to jeho kľúčová vlastnosť. Navyše, ak sa niekde vo vesmíre znižuje entropia, deje sa to náhodne, a je len otázka času, kým sa to obráti na "správny smer", zvyšovanie entrópie. Ani boj života proti entropii síce nebude večný, ale trvá oveľa dlhšie a prebieha precíznejšie a cieľavedomejšie než v neživých sústavách.
S možnosťou alternatívnych hypotéz súhlasím. Pokiaľ mi je známe, už je dokázané, že hmota a energia z ničoho skutočne vznikajú, ale len na veľmi krátky okamih, kým zase zaniknú - tzv. fluktuácie vákua.
budeme Ťa volať Grco
Rastú a pritom usporiadavajú svoju štruktúru /čim bojujú proti entropii/ trebárs kryštály. Ohľadne rozmnožovania: brala by som to ako jednú z definícií života. Lebo každý ZDRAVY organizmus ZA VHODNYCH podmienok je schopný rozmnožovať sa. Zdravý- myslím tým bez patológii, pretože kríženca, ktorý má v genotypu nepárny počet chromozómov, možno považovať za patológiu. Neurón predsa nie je organizmus, ale iba jeho súčasť.
Vďaka za reakciu.
Mulica je dobrý príklad, ale myslím že ho môžme b.u.n.v ignorovať. Tá definícia je skôr myslená na druh ako na jedinca. Mulica ako druh zanikne v prvej genrácii, jej existencia závisí na iných organizmoch (a tak úvahy môžme preniesť na ne). Iné by to bolo ak by sme uvažovali o organizme ktorý by žil biologicky večne (bez delenia).
1. a 2. musia platiť súčasne. 2. osamote nestačí.
Neurón sa "rozmnožovať" samozrejme dokáže, a to tak, že sa podieľa na rozmnožovaní samotného organizmu.
Ale je to fakt len orientačné, neviem o žiadnej všeobecne akceptovanej definícii života (čo napr. vírusy).
Nemyslím že boj proti entropii je kľúčová vlastnosť života. Podľa mňa je to len dôsledok prostredia v ktorom sa nachádza. Bez definície života je to ale len vec názoru.
Myslím že pri tých fluktuáciách to ani tak nie je z ničoho, ale skôr ide o akési "požičanie energie z budúcnosti". Keď sa časový interval trocha natiahne tak zákon zachovania energie platí. Definícia času je možno ešte ťažšia ako je to pri živote tak ten čas nechajme radšej na samostatnú tému...
Ale aj keby bola neschopnosť sa rozmnožovať patológia, je predsa stále veľký rozdiel medzi chorým človekom a mŕtvym človekom. Zdravotné poisťovne to určite rozlišujú. :-)
No ale ak aj zabudneme na mulice - čo takto včela? Včelia robotnica má s chromozómami všetko v poriadku, je zdravá, je dospelá, nemá parazitov a predsa sa nemôže rozmnožovať. Je včelia robotnica neživá?
Áno, schopnosť druhu množiť sa znie rozumnejšie ako schopnosť množenia jedinca daného druhu, čo sa dá demonštrovať aj na vyššie uvedenom príklade so včelou. Ale tu zase môžeme polemizovať o tom, čo je to vlastne druh. Lebo niektoré očividne rozdielne druhy môžu plodiť plodné potomstvo.
Ono všeobecne akceptovateľná definícia života asi neexistuje. Ak si dáme kritériá, vždy sa nájde niečo, čo ich nespĺňa. Vírusy sú toho ukážovým príkladom a len tak medzi nami - pre mňa vírusy živé nie sú.
Áno, na fluktuácie vákua sa možno pozerať ako na požičanie si energie, ktorá je zase vrátená a k porušeniu zákonu zachovania hmoty a energie preto za dlhší časový interval nedôjde. Presne na tejto myšlienke som založila dej jedného zo svojho sci-fi románov. Je to román o cestovaní v čase, ale to cestovanie v čase poníma úplne inak ako doteraz, pretože "klasické cestovanie v čase" je porušením zákonu zachovania energie. Podľa vzoru fluktuácií vákua som preto vytvorila cestovanie, pri ktorom síce na krátky okamih tiež dôjde k porušeniu tohto zákona, ale z dlhodobejšieho hľadiska je všetko tak, ako má byť: nemení sa entropia vesmíru, hmota sa v inom čase nezjavuje "z ničoho".
P.S.:Sorry za prípadné prelepy. Vznikli preto, lebo nejaký debil tu v škole zalepil klávesnicu žuvačkou.
Podobné zaujímavé úvahy sú tu:
http://astronuklfyzika.cz/AntropPrincip.htm
Veriť znamená - byť presvedčený o niečom, čo nie je pravda :)
No to nie je celkom pravda. Viera je byť presvedčený o niečom čo neviem dokázať. Niektoré veci môžu byť pravdivé a pritom sa nedajú dokázať (Gödelove vety o neúplnosti). Niektoré veci môžu byť pravdivé a pritom sa ani principiálne nedajú a ani nikdy nebudú dať dokázať.
Super článok, presne nad podobnou témou som dnes v práci uvažoval(nemám do čoho pichnúť).
Čo mi tento článok dal?
Dobrú náladu nad neriešiteľnou otázkou a utvrdil môj názor:
Keď sa človek nudí a nemá dostatok podnetov tak rozmýšľa nad všetkým možným, nemožným, zmyselným, nezmyselným...
.
Idem dokončiť svoju nezmyselnú prácu, doma spravím nezmyselné povinnosti, večer si dám pár nezmyselných pív a nezmyselný sex a pôjdem späť ....
Zabudli ste spomenúť pridanie nezmyselného komentára. :-)
Vďaka za komentár. Som rada, že tento príspevok oslovuje čitateľov aj po toľkých rokoch.
Vďaka. Krásna téma, zapadá mi do života a posledných zistení ako riť na šerbel ..
Entropia je len odborne nazvany princip minima energie. K clanku: je tam vela zaujimavych myslienok, zaujala ma jedna: "co je to zivot?" nie som biolog takze sa nebudem vyjadrovat. pripomenulo mi to jeden citat: student vystupil z rady a vyjadril otazku ... ... po smyslu zivota. vzhladom na tvoj vek pri pisani by som mohol povedat, ze to bola legitimna otazka tvojho veku i vtedajsieho zivotneho statusu. Clanok ma oslovil preto, lebo sa mi zas potvrdilo "cherches la physique"( za všetkým hladaj fyziku). Raz darmo, vsetky vedy vyšli z fyziky a teraz sa ku nej vsetky vracaju. To je proste physis, príroda.