V ďalekej teplej krajine  žila raz jedna žirafka Elmíra. Elmíra mala krásny dlhý krk a nádherné hnedé fľaky, ktoré jej každý závidel. Ibaže ona sama bola nešťastná z toho, aká je škaredá. Nepáčilo sa jej, aké má veľké hnedé škvrny po celom tele a krku. Dopočula sa však, že neďaleko žije čarodejnica Evelína, ktorá by jej vedela pomôcť urobiť ju šťastnou. Jedného pekného rána sa preto rozhodla, že čarodejnicu Evelínu navštívi a poprosí ju o pomoc.

 Evelína žila v údolí žabieho jazera, v chatrči postavenej z palmových listov. Bola to malá tučná kreatúra so žltými vlasmi, červeným nosom a dlhými ostrými pazúrmi. Keď k nej Elmíra dorazila, všade navôkol počula znieť hudbu ktorú ešte nikdy nikde nepočula. V jednom momente sa trochu naľakala, ale v zapätí ovládla svoj strach a zaklopala orechom na dvere. Spoza dverí sa ozval hlas Evelíny: „Pod ďalej Elmíra už som ťa tu čakala. Tušila som, že prídeš, vojdi a povedz prečo si prišla“. Elmíra sa skoro potkla o svoje kopýtko ako kráčala cez palmové dvere do divne kokosovo zapáchajúcej miestnosti.

„Nuž prišla som, pretože chcem byť krásna a nie mať takýto škaredý fľakatý krk. Prosím ťa Evelína, pomôž mi“. Evelína si sadla na svoje okrúhle kreslo z kokosového orechu a začala premýšľať. Chvíľku tak ticho sedela , poškrabala sa za uchom, v zapätí si vytrhla jeden žltý vlas a povedala: „Dobre teda, Elmíra, budeš mať krásny krk, ale dáš mi jeden chlp z tvojho chvosta“. Elmíra sa začudovala aké je to jednoduché a  ihneď si aj išla jeden vytiahnuť. Akonáhle to urobila, Evelína jej pričarovala na krk veľký strieborný náhrdelník s lila ametystom a veľkým svietiacim diamantom.

Elmíra otvorila oči a od úžasu skoro padla na kolená. Chcela sa poďakovať Evelíne ale tá už bola dávno preč  aj so svojimi kokosovými orechmi, ostal po nej len zvláštny zápach palmového oleja.

Evelína bola so svojim náhrdelníkom prenáramne šťastná a pýšila sa svojim dlhým krkom a náhrdelníkom, ktorý prekrýval jej hnedé škaredé škvrny po tele. Až jedného sparného rána, keď už bola veľmi smädná, sa rozhodla isť k rieke. Pyšne si vykračovala a každému ukazovala svoj prenádherný krk zdobený diamantom. Keď dorazila k rieke, ešte z výšky v jej odraze videla svoj nádherný krk rozkročila nohy na široko, aby sa mohla napiť, ale čo sa zrazu nestalo. Milá Elmíra nemohla pohnúť krkom a dať si čo i len dúšok čerstvej vody, pretože ju ťažil jej diamantový náhrdelník.

Smutne si sadla do tieňa palmy a po tvári jej stekali slzičky smútku. „Čo si ja počnem s takým krásnym krkom, keď sa ani napiť nemôžem a taká som smädná“, pomyslela si Elmíra. Zrazu si spomenula na Evelínu a na to, že jej ani nepovedala, ako sa môže tohto prenádherného náhrdelníka zbaviť. A tak tam sedela pri rieke v tieni palmy a smutne plakala cely deň a až ku sklonku večera, keď už slnko zapadalo a z jazera sa ozývalo bručanie hladných krokodílov, z hĺbky duše si priala stať sa takou, akou bola predtým . Až tak veľmi chcela byť Elmírou s dlhým krkom a hnedými fľakmi po tele, sklonila hlavu k zemi a v tom momente z nenazdajky odpadol jeden palmový orech z palmy, padol na jej žirafí roh, odtiaľ sa skotúľal po jej nádhernom dlhom krku a odopol diamantový náhrdelník.

Prekvapená Elmíra vyskočila na nohy, pozrela sa na padnutý orech ležiaci neďaleko rieky a odopnutý náhrdelník. Priskočila k rieke a od smädu si konečne vypila dúšok čerstvej vody, potom sa zhlboka nadýchla a  utekala smerom k zapadajúcemu slnku kamsi do neznáma so svojim šťastím.

Takáto krátka rozprávka vznikne, keď Vám už materská prerastá cez rozum....ale aj mnohé iné...