Slnečné srdcia znenazdajky navštívila noc.

Dych je tak hlasitý, však sám hlas mĺkvy.

Nečakal som... Ťa.

Myslíš niekedy na spevy hviezd?

Ja nemôžem zabudnúť na chvíľu ich prvého tónu.

Pripomína mi Lásku.

Rozkvital som totiž v chladnej noci.

Semä vrúcnych odrazených lúčov,

vsadené do kovovej zeme.

V noci ako táto.

Tichej.

Pery si ešte pamätajú matku.

V tej melódii, stále cítim príchuť sladkú.

Tak rád by som Ti ju zanôtil...

však spievať som vlastne nikdy nevedel.

To len zo striebra stálice mámia ma a nalieha Mesiac.

Kiež by si ho tiež počula!

Volá: Objím ma!

Objím ma, veru! Objím ma!

Vedno je to túžba jeho i človeka.

Muža, čo pred citmi uniká.

No, čo pastier hviezdičiek vie, hádam i Ty už vieš.

Hoci mĺkvo o to naliehavejšie volám:

Objím ma! Objím ma tiež!

Veď halí nás zamat.

Len Teba a moje rozpaky.

Aj keď je nežný,

pretkala sieť ho citov neľahkých.

Aj Ty tak veľmi miluješ dýchanie?

Dúfam...

Chcem totiž nahlas s Tebou dýchať

a z tej túžby si priam zúfam.

Ešteže nás milosrdná navštívila noc.

Ukryla pýrenie.

Teraz len oddialiť ráno,

aby slnečné srdcia neprišli o svoju moc.