Otvorila som oči a zoširoka som sa usmiala. Bol krásny nový deň. Krásne ráno. Pomaly som vstala z postele a pretiahla sa. Natiahla som sa po župan a rýchlo som si ho obliekla, pretože mi bola neznesiteľná zima. Vyšla som z izby a zamierila som si to rovno do kuchyne. „Bré ránko, mami,“ objala som tuho svoju mamu a ona mi objatie opätovala. „Ako si sa vyspala, hmm?“ opýtala sa ma veselo. „Veľmi dobre, mamička moja,“ usmiala som sa a vzala som si jogurt a lyžičku. „Bude ti to stačiť?“ pozrela sa na mňa mama. Slabo som ju objala. „Áno bude. Na raňajky mi to stačí. Veľmi dobre vieš, že i tak si o chvíľku ešte po niečo prídem.“ Spokojne som si sadla pred televíziu a zapla som si nejaký nudný program. O pár minút vošla do obývačky mama a položila predo mňa tanier s domácim pečivom. „Aké máš na dnes plány?“ opýtala sa a zoširoka sa na mňa usmiala. „Asi pôjdem do lesa.“ Akonáhle som to vyslovila hneď jej zmizol úsmev a videla som v jej tvári zdesenie. „To v žiadnom prípade. Vieš veľmi dobre, že to máš zakázané!“ Prekrútila som očami. „Ale neviem prečo. Nemám ani tušenia, prečo tam nesmiem chodiť.“ Mama zovrela pery do tenkej čiary. „Povedala som ti, že tam nesmieš chodiť! A keď tak veľmi chceš, niekoho si zavolaj. Adri, Biu, či Tundi. Je mi to jedno. Ale opováž sa tam vkročiť sama!“ Otvorila som ústa, že niečo poviem, ale mama ma predbehla. „To je moje posledné slovo!“ Vybehla z miestnosti. Pozrela som sa na pečivo na stole a natiahla som sa poň. S chuťou som doň zahryzla a začala som premýšľať, prečo mi rodičia zakazujú chodiť do lesa. Áno, priznávam, že je v mnohých ohľadoch dosť nebezpečný, ale ja sa predsa dokážem ochrániť. Dokážem sa o seba postarať. Položila som ešte teplú buchtu na stôl a pomaly som vstala. Vtedy som ešte netušila, že je to posledný deň, posledné chvíle, ktoré prežívam ako človek. Bolo osem hodín večer a premýšľala som, čo si vziať na seba. Čakala som, kedy mi začne vyzváňať mobil. Až príliš dobre som poznala Adri. Vždy bola netrpezlivá. Ako ja. Nemusela som ani čakať dlho a už som počula ako môj mobil vyzváňa. Natiahla som sa poň. „Áno?“ povedala som veselým hlasom. „Kde trčíš?“ vyskočila na mňa Tundi. Nie Adri nebola netrpezlivá, ona nie. Ale ona mala paušál a Tundi nikdy nemala kredit, tak stále volávala z jej mobilu. „Fakt prepáčte,“ začala som. „Ale neviem, čo si dať na seba.“ V pozadí som počula Adrin smiech. „Daj si hocijaké rifle, prvé tričko, čo nájdeš, a padaj vonka!“ Tundi priam zúrila. Rozosmiala som sa. „Veľmi dobre vieš, že ja rifle veľmi neobľubujem a mám jedny, aj to sú len a len na doma.“ Vzdychla si. „Tak tie tvoje milované kožené gate a korzet a mazaj von.“ Tentoraz som si povzdychla ja. „Dajte mi ešte pätnásť minút. Fajn?“ Adri sa začala ešte viac smiať a vytrhla Tundi mobil z ruky. Zistila som to podľa toho, že slabo zanadávala. Po maďarsky, ako bolo jej zvykom. „Okey moja, ale dávame ti dvadsať minút, pretože ťa veľmi dobre poznáme. A ideme ti naproti. Ajoj.“ A zložila. Zo skrine som vytiahla krvavočervené kožené nohavice alebo gate, ako ich nazývala všemožne Tundi, a rýchlo som ich na seba natiahla. Z druhej skrine som si vybrala čierne tričko a pretiahla som si ho cez hlavu. Ouha, pomyslela som si. A kde mám steely? To bola dobrá otázka. Povzdychla som si a natiahla som sa za botaskami. Raz to prežijem von aj v nich. Hádam. Prehodila som cez seba koženú bundu a vybehla som von. „Hej, hej, mladá dáma. Kam ste sa vybrali?“ Vzdychla som si. Mama. „Idem vonka…“ „To mi došlo, Simona,“ prerušila ma. „Ale kam?“ Pozrela som sa na ňu. „To si ozaj robíš takú starosť, že by som mohla ísť do lesa?“ Pokrútila slabo hlavou. „Ak tam pôjdeš s kamarátkami, nemám nič proti. S kým ideš von?“ Prosebne som sa na ňu zadívala, aby už konečne prestala s výsluchom. „No tak s kým?“ naliehala. „S Tundi a s Adri. A ak to dobre pôjde, príde aj Bia.“ Slabo prikývla. Fajn. To je dobré. Oni do lesa nepôjdu.“ Vyvalila som na ňu prekvapene oči. „No bež,“ povzbudila ma, aby som už šla za kamarátkami. „Meškáš už dosť dlho. Padaj!“ Zabuchla dvere tak silno, až som poskočila. „Sima, ideš?“ Začula som Adrin hlas. Stála pri plote spolu s Tundi a s Biou. „Áno,“ odpovedala som, ale pritom som hľadela na zabuchnuté dvere. Pohla som sa ku bráne a pomalým istým pohybom som ju odomkla. Vybehla som von a naspäť som ju zamkla. Otočila som sa ku mojej milovanej bande a nahlas som zvýskla od radosti, že ich vidím, a všetky som ich doradu vyobjímala a vybrali sme sa ku nášmu obľúbenému klubu. Baru. Nie, nie. To je proste krčma. Ale veľmi dobrá. Nechodíme tam piť. No vlastne chodíme. Kofolu. Adri začala veselo klebetiť o tom, čo sa stalo v škole, do ktorej chodila. Konečne sa už len usmievala. Konečne bola šťastná. To, čo si prežila v minulosti, bolo dosť hrozivé a bola som celá happy, že to dopadlo, ako dopadlo. „Miška začala chodiť zase s Lacom. Tentoraz sa do nej fakt bláznivo zaľúbil, ale i tak mu ešte stále poriadne neverí. Čo sa dá robiť hádam ju to prejde…“ rozplývala sa. Tundi sa usmievala. „Hej, hej, vravela mi to. A tebe, Sima? Povedala ti to?“ „Čo?“ spýtala som sa. Nedávala som pozor, premýšľala som nad inými vecami. Nad čudným správaním mojej mamy. „Sima, si medzi nami? Správaš sa nejako čudne, nemyslíš?“ ozvala sa Bia, ktorá bola doteraz ticho. Bolo to nezvyčajné, obvykle stále rozprávala, ako ja. Som tiež ukecaná. „Sorry,“ začala som. „Dnes nie som vo svojej koži.“ Adri pokrútila hlavou. „Tak to sme si všimli všetky,“ povzdychla si. „Sima, Simuška. Čo sa ti stalo, preboha?“ Pozrela som sa na nich s pohľadom plným bolesti. „Mama mi zakázala chodiť do lesa. A vraj je to jej posledné slovo. Proste tam nesmiem ani vkročiť.“ „A čo je na tom?“ začala Bia. „Ani podľa mňa tam nemáš čo hľadať. Lesy sú nebezpečné.“ „Po prvýkrát s Biou súhlasím,“ pridala sa Tundi. „Sú až príliš nebezpečné pre baby v našom veku proste. Nemala by si tam byť.“ Zahľadela som sa na Adri. Na moju poslednú spásu, ale ona len pokrútila hlavou a nato riekla: „Nie, Simona, nebudem ťa v tých hlúpostiach podporovať. Súhlasím s nimi. Prepáč.“ Prekvapene som sa ne ne dívala a rozhodila som rukami. „To snáď nie je možné! Ani jedna z vás, ani jedna ma nepodrží?“ Otvárala som a zatvárala ústa. „Odkiaľ to len mama mohla vedieť, že takto zareagujete, ha?“ Všetky boli ticho. „Tak toto fakt nepotrebujem.“ Pretlačila som sa pomedzi ne a zamierila som domov. „Prosíme ťa, Sima, veľmi ťa prosíme. Nechoď do lesa. Do žiadneho. Prosím!“ Pozrela som sa na ne spôsobom, ktorý sa ani nedal opísať. „Sľubujem,“ zaklamala som a rozbehla som sa domov. Nepočula som, o čom sa začali rozprávať, nič som nevnímala. Snažila som sa čo najrýchlejšie otvoriť bránu, ale čím viac som bola rozrušená, tým menej mi to šlo. Z hlboka som sa nadýchla a snažila som sa ovládať svoje ruky silou pevnej vôle. Ruky sa mi triasli a napriek tomu som veľmi rýchlo odomkla bránu. Vstúpila som na dvor a zamkla som bránu naspäť. Potom som vydýchla a zmocnilo sa ma predchádzajúce rozrušenie. Vbehla som do domu a zamierila som si to rovno do svojej jizby. Mama za mnou kričala, ale ja som ju nepočúvala. Zamkla som dvere na svojej izbe a hodila sa na posteľ. Začala som plakať. Už dávno som neplakala. Bolo to také nezvyčajné. Po chvíli som zo seba strhla oblečenie a vhupla som pod paplón. Dlho, dlho do noci som plakala. Keď som už bola úplne vyčerpaná, zaspala som tvrdým neprerušovaným spánkom. V to svieže ráno som sa rozhodla, že sa pôjdem prejsť do lesa a budem chvíľku odpočívať na svojej obľúbenej lesnej čistinke. Vstala som nezvyčajne spokojná a bola som prekvapená, že po tej noci som vôbec nemala kruhy pod očami. Dúfala som však napriek tomu, že mi bolo veľmi dobre, že si na čistinke odpočiniem a budem si môcť premyslieť, čo sa včera stalo. Myslela som si, že všetko bude také, ako býva. Také krásne a také bezstarostné. Tak ako vždy na tej čistinke a v lesoch býva. Lesy proste milujem a poznám ich celkom dobre. Ale to všetko som si len myslela. Ráno, hneď, ako som vstala, som si obliekla staré už vyblednuté tmavomodré šušťáky a svetlomodré tričko bez rukávov. Prehodila som si cez seba mikinu a do praktického plecniaka som si zabalila niečo na pitie, obloženú žemľu a svoju obľúbenú knihu Nov zo ságy Twilight. Perfektne sa hodilo čítať ju po neviem koľkýkrát práve na tom mieste. Snažila som sa z domu nebadane zdúchnuť, ale nepodarilo sa mi to. „Kam si sa vybrala?“ zastavila ma mama už pri dverách. „Von,“ povedala som slabo. „Kam?“ nedala pokoj, „To nie je tvoja vec!“ skríkla som. „Laco!“ zakričala mama na otca. Otec pomaly vyšiel von. „Povedz svojej dcére, že buď nám povie, kam ide, alebo…“ nestihla dopovedať. Vytrhla som sa jej a utekala som ku bráne. Prudko som otvorila bránu a zabuchla ju naspäť. Keď som utekala po ceste, počula som za sebou mamin krik, ale neotočila som sa. Začula som len: „…sľúbila, že do lesa nepôjde, neporuší to…“ zvyšok odniesol vietor. Les nebol ďaleko od nášho domu, preto som čochvíľa stála na obrovskej lúke. Na chvíľu som zastala a kochala sa okolitou prírodou a potom som sa pohla ďalej. Tesne pred lesom mi prešiel mráz po chrbte. Myslela som si, že je to úplne normálne, že som na kraji lesa a je zvyčajné, že tam býva prievan. Že tam fúka vietor. Vstúpila som do lesa a zhlboka som sa nadýchla čerstvého vzduchu a usmiala som sa. Už dávno som v lese nebola a les je v podstate ako môj druhý domov. Pomaly som sa pohla smerom k mojej obľúbenej lesnej čistinke. Ako náhle som však bola trošku hlbšie v lese, cítila som, že niečo nie je v poriadku. Vzduch bol priam ľadový a keď som sa z neho nadýchla, pichal ma v hrudi. Pokrútila som hlavou a išla som ďalej. O malú chvíľu som stála na svojej obľúbenej čistinke. Ale vôbec som sa neusmievala. Cítila som, že ozaj nie je niečo v poriadku. Čupla som si a otvorila svoj plecniak. "Do kelu," zanadávala som. V tom zhone som si zabudla deku. Nevadí, pomyslela som si a ľahla som si na machovú prikrývku a otvorila som si knihu a začala som si čítať. Ale nedokázala som sa sústrediť. Zrazu som začula čísi dych. A veľmi dobre som vedela, že nepatrí mne. Srdce mi začalo prudko biť a bála som sa čo i len pohnúť. Vtom som začula hlas. "Neboj sa, nebude to bolieť." Pomaly som sa postavila a otočila sa smerom k osobe, ktorá stála priamo za mnou. Bol to muž. Mal dlhé blonďavé vlasy a nepreniknuteľný prázdny pohľad. Mal na sebe kožené nohavice a nič viac. Bol bosý a nemal košeľu. Bol nádherný, ale napriek tomu mŕtvolne bledý. Takmer som nedýchala pri pohľade na jeho zastrašujúcu tvár. Zlovestne sa na mňa usmial a riekol ľadovým hlasom: "Malé dievčatká ako ty, by sa nemali túlať po lese samé. Mohli by nato veľmi doplatiť." Mal taký krásny zamatovo chladný hlas. Priam zvádzal. Prehltla som hrču, ktorá mi navrela v hrdle, a ani som sa nepohla. V ruke som držala knihu, ale nedokázala som ju udržať. Vypadla mi z trasúcich sa rúk. Spomenula som si na slová, s ktorými ma matka vyprevádzala deň čo deň z domu. „Vyhýbaj sa lesom, dieťa moje. Viem, ako veľmi ich miluješ, ale napriek tomu sa im vyhýbaj. A keď, tak do nich nikdy nevkroč sama." Alebo na monológ, ten včerajší varovný monológ a jeho posledné slová. Striasla som sa. Očividne si to všimol, pretože sa pousmial. Spomínala som si, že stále som sa na ňu dívala ako na blázna a s úsmevom na tvári som jej stále odpovedala to isté. „Neboj sa, mamička, dám na seba pozor." Vtedy som nevedela prečo ma tak núti, aby som sa lesom vyhýbala. Bola som stále šokovaná, pretože som vedela, že lesy má rada aj ona. Ale teraz, keď som stála zoči voči nebezpečenstvu, mi to došlo. "Si upír," zašepkala som do ticha a prehltla som vzlyk, ktorý sa mi dral z úst. Chlap sa rozrehotal. „Sledujem ťa už dlhší čas a odvaha ti jednoznačne nechýba, keď sa nebojíš chodiť po lesoch sama, ale napriek tomu si len bezbranný človek." Zvodne sa usmial ako keby ma zvádzal. „Simona, si ozaj zvláštny tvor. Mám pocit, že by som sa mal predstaviť, nemyslíš?“ Dívala som sa na neho s pohľadom plným strachu a pripravovala som sa na útek, aj keď som veľmi dobre vedela, že mu ďaleko neujdem. Ale nechcela som dovoliť, aby si myslel, že ma len tak ľahko dostane. To nie. „Volám sa David. A ty Simona, že?“ Očividne zbadal v mojich očiach, že pomýšľam na útek. „Neujdeš mi ďaleko," povedal hrozivým hlasom. Ja som hrdo pozdvihla bradu a zvrieskla som: „Ale ani ty ma tak ľahko nedostaneš." Prudko som sa rozbehla, ale až po chvíli mi došlo, že zlým smerom. Bežala som hlbšie do lesa, namiesto toho, aby som z neho vybehla. Nevadí, pomyslela som si. Ja sa tak ľahko nevzdám. Za sebou som počula hrozivý smiech. Ale napriek tomu taký zvádzajúci. Taký nádherný. Vedela som, že mi dáva načas. Vedela som veľmi dobre, že túto malú naháňačku berie len a len ako hru. Ale musela som mu proste ukázať, že sa nevzdám bez boja. V tej chvíli ma niečo zrazilo k zemi. Zastonala som od bolesti. Pocítila som, že ma niekto dvíha zo zeme a následne mi jednu vrazí do tváre. Spadla som na tvrdú zem, pokrytú listím. Zacítila som, že ma chlap kopol do hlavy. Ako náhle mi z nej začala tiecť krv, v očiach som mu uvidela smäd. Smäd. A nielen smäd. Aj túžbu. Túžbu po mne. Vzdychla som a zatvorila som oči. Znova som pocítila, ako ma pomaly dvíha zo zeme. V tej chvíli som zacítila jeho chladný dych na svojom hrdle. „Tak sladko voniaš,“ vzdychol. Hneď nato som pocítila na hrdle aj pevné zovretie jeho zubov. Z hrdla mi v tej chvíli začal vyvieral prúd krvi. Po lícach mi tiekli slzy. V tele som pocítila neznesiteľnú bolesť. Nič som necítila. Vôbec nič, len prenikavú bolesť. Uvedomila som si, že padám. Že sa prepadám do neznáma. Na líci som pocítila chladné lístie a do nosa mi udrel otrasný pach mojej krvi. Prepadla som sa do bezvedomia do ničoty a prázdnoty toho to sveta… Neviem, čo sa stalo, ale akonáhle svitol nový deň, zobudila som sa doma vo svojej posteli, vo svojej izbe. Vedľa mňa sedela moja mama a srdcervúco plakala. Neďaleko stáli moje kamarátky a taktiež im tiekli po lícach slzy. Pozerala som sa striedavo na ne a na moju matku. Potom som pozbierala odvahu a potichu som sa spýtala: „Mamička, čo sa stalo?" Pozrela sa na mňa s pohľadom plným bezmocnosti a strachu. V jej očiach som vedela vyčítať presne, čo sa stalo. „Priniesol ťa David. Ten v podstate mladý upír. Má len okolo sto rokov. Alebo ako…“ hlas jej zlyhal. Pomaly vstala a vybehla z izby. Moje priateľky sa na mňa pozreli s pohľadom plným lásky a opovrhnutia. „Ako si len mohla?" opýtala sa ma potichu Adri. „Sľúbila si, že tam nepôjdeš. Povedala si, že do lesov sama nevkročíš, tak vysvetli prečo?" Zhlboka som sa nadýchla a zavrela som oči. „Máš šťastie, že si vôbec nažive,“ riekla ďalej. „Veľmi si sa mu páčila, tak ťa sem doniesol, domov…“ Adri sa rozvzlykala a vybehla s izby. Tundi a Bia ju nasledovali. Rozplakala som sa. Po lícach mi tiekli slzy a po chvíli bol vankúš celý mokrý. Nič iné mi neprichádzalo na um ako to, že som sa sama stala upírom. Bola to bolestná skutočnosť. Pomaly som sa posadila a pocítila som smäd. Pristúpila som ku oknu. Už som nebola v starých šušťákoch, ale mala som na sebe vyblednuté džínsy a čierne tričko s dlhými rukávmi. Bola som mu v podstate aj vďačná, tomu Davidovi. Zato, že mi dal možnosť žiť ďalej, ale takýto život som proste nechcela. Striaslo ma. Prešla som si rukami po pleciach aby som si aspoň trochu tepla vhnala do tela. Zase som pocítila ten smäd. Opäť som sa zahľadela na lesy. Na tie nádherné lesy, ktoré som tak milovala aj milujem, ale priniesli mi len a len skazu. Napriek všetkému. Nemohla som už ďalej otáľať. Cítila som neskutočný hlad. Zhlboka som sa nadýchla a vybrala som sa na svoj prvý lov... P.S.: Prakticky je to moja taká väčšia prvotina. Je to kapitolová poviedka, ale zverejním predsa len úplne prvú kapitolu. A teším sa na Dušanovu kritiku ;)Inak vopred upozorňujem - kompletný Beta-read mi dala veľmi dobrá autorka, ktorú mám neskutočne rada, takže ma už žiadna kritika neprekvapí :D