Život je krutý, tak strašne krutý...
Tak ako hlboké banské huty.
Tak ako baníci vždy fárajú hlbšie...
hlbšie na dno, dno svojej duše,
Kde hľadaju silu.
Silu sťa jedno lanko kuše,
Ktoré vystrelí šíp až do neba,
Do neba z ich duše…

Tak nech všetci ľudia cítia vieru!
Nech banská čerň zmení sa na belosť snehu!
Deti sveta nech dostanú rodičovskú nehu!

Dni sa krátia, svet sa točí
Bojujeme so životom zoči-voči
Zoči-voči osudu, ktorý nám je daný,
Tak ako baníkovi bolo dané umrieť v bani.
Posledné Vianoce boli už dávno...
Dávno predtým než padlo mu na srdce brvno.
Brvno, čo zaťažilo jeho dych,
Dych, čo vydýchol z pľúc zastretých…
Zastretých čiernym závojom.
Závojom prachu

Na otca pýta sa malé dieťa,
Sleduje sviečky, ako na stromčeku svietia...
Matka sa k nemu skloní,
Pretrie si oči.
Otecko príde, príde k nám dnes v noci,
Prinesie darčeky.
Jeden pre mňa a jeden pre teba...
A potom odletí naspäť do neba.
Naozaj?

Tak nech všetci ľudia cítia vieru!
Nech banská čerň zmení sa na belosť snehu!
A deti sveta nech dostanú rodičovskú nehu!