Miranda sa vrátila do kuchyne, vyliala vodu ako zvyčajne, namočila utierky a sadla si za stôl, kde ju už čakal čaj s mliekom. Anna sedela za vrch-stolom, Delia po jej pravej strane, Mirandine miesto bolo oproti nej. Keď si sadla za stôl, Anna na ňu vrhla krátky pohľad. Snažila sa zistiť, v akej je nálade. „Som rada, že máš dnes ráno dobrú náladu, Miranda,“ začala Anna, a znova pozrela na Mirandu, tentokrát už skúmavejšie. „Mám dobrú náladu, lebo som sa dobre vyspala,“ odvetila Miranda a usmiala sa. „Bola som s Edwardom O´Reilym,“ povzdychla si, „ten chlapec je do mňa úplne zbláznený!“ hlasno sa zasmiala a dopila čaj. Vstala od stola a vybrala sa na poschodie. Lady Eleanor už bola pripravená a čakala Mirandu, ktorá jej pomôže s obliekaním. Upravila si vlasy do zvyčajného pevného uzla, do vlasov vložila elegantnú striebornú ihlicu, zakončenú dokonalým gravírovaním a malým očkom zo smaragdu. Miranda zaklopala na dvere a vošla bez pozvania. „Chutili vám raňajky milady?“ opýtala sa. „Áno, ďakujem. Som pripravená na obliekanie,“ odvetila lady Eleanor sucho. Miranda k nej pristúpila a pomohla jej do šiat. „Dnes ste vybrali veľmi dobre,“ nadhodila Miranda. Zaviazala panej šnúrku na chrbte sivozelených šiat, upravila jej nariasenú sukňu. Lady Eleanor neprehovorila ani slovko. Šaty ju ťažili, mala pocit, že sa nedokáže nadýchnuť. Miranda sa jej postavila zoči-voči: „Madam, ste bledá. Cítite sa dobre?“ opýtala sa a na tvári sa jej mihol nebadaný úsmev. Ten úsmev, ktorý si lady Eleanor všimla, v nej vzbudil podozrenie. Zrazu bolo lady Eleanor jasné, prečo bola Miranda taká milá, prečo vlastne prišla v noci pre tabletku! „Ty jedna,“ lady Eleanor sa zahnala na Mirandu, lenže jej ruka minula Mirandine líce, čo len zapríčinilo to, že lady Eleanor stratila rovnováhu a takmer spadla. Srdce jej ledva bilo a v ušiach jej hučalo. Pridŕžala sa stoličky, snažila sa natiahnuť za Mirandou. Najradšej by ju bola zašrtila holými rukami, no mala strach sama o seba. Teraz si už bola istá, že Miranda ju otrávila. Pozrela na toaletný stolík a uvedomila si kopu fľaštičiek s liekmi. Proti bolesti, na reumu, proti búšeniu srdca...čo ak ich všetky vzala, zmiešala a dala jej ich do jedla? Preto sa jej zdala tá kaša a mlieko horké! Zhrozene pozrela na Mirandu, ktorá sa medzitým presunula k dverám a zamkla ich. Stála opretá o ne chrbtom a pozorovala starú ženu, ako ju opúšťa život. „Prečo si to urobila?“ opýtala sa jej slabým hlasom. Miranda pokrčila plecom, „Nenávidím vás tak veľmi ako vy mňa. Po tých vašich urážkach som sa rozhodla. Sama ste veľa krát povedali, že radšej umriete, ako máte žiť v bolesti. Dúfam len, že som vám pripravila dobrý jed na to, aby ste veľmi netrpela,“ usmiala sa. Lady Eleanor sa snažila presunúť k oknu, no ledva dvíhala nohy. Nemala silu dýchať, necítila ani to, že sa rukou dotýka rámu postele. Nemala cit v rukách, ani v nohách a pomaly sa zviezla na zem, jednou rukou stále na posteli. Pozerala na Mirandu vystrašenými očami. Nenávidela ju, no teraz ju aj obdivovala. Pripadalo jej to na zlomok sekundy absurdné! Obdivovala to drzé, nevzdelané dievčisko, že nabralo odvahu ju zabiť. Lady Elanor Doranová dokoná rukou svojej komornej! Koľká sláva – pomyslela si.

„Teas bues hiť vo väsení,“ šepkala lady Eleanor. Necítila vlastné pery, ani ústa a jazyk. Snažila sa vyslovovať normálne, no z úst jej vychádzal takmer nezrozumiteľný bľabot. Miranda k nej pristúpila. Vedela, že už sa nemusí báť. „Čo ste hovorili madam?“ opýtala sa posmešne. Lady Eleanor sa zhlboka nadýchla, až ju pichlo v pľúcach a srdce divne poskočilo. „Budeš HNIŤ vo väzení,“ zakvílila. Miranda sa k nej sklonila a priložila jej prsty na krk, aby cítila tep. To jej v noci poradil Edward. Cítila len veľmi slabé pulzovanie. Vstala, pristúpila k toaletnému stolíku a siahla po fľaštičke s liekmi na spanie. Vysypala niekoľko do vreckovky a rozdrvila ich. Prášok vysypala do šálky s čajom, ktorú lady Eleanor nechala na stolíku pod oknom, kde raňajkovala. Miranda postupne rozdrvila tabletky na srdce aj tabletky proti bolesti. Keď bola šálka plná takmer do polovice, nadvihla si tmavú sukňu a spoza pančuchy vytiahla fľaštičku s alkoholom. Naplnila šálku po okraj a potom si dala malý hlt z fľašky skôr, ako ju zasunula späť za pančuchu. Lyžičkou pomiešala obsah šálky a kvokla si k panej. „Toto teraz vypijete,“ povedala naoko pokojne. Cítila sa zvláštne. Ani si neuvedomovala, čo vlastne robí. Mala pocit, že jej podáva lieky proti bolesti a nie dávku liekov, ktoré ju zabijú. Lady Eleanor sa pokúsila pokrútiť hlavou, no nedarilo sa jej. Ledva dýchala, ledva hýbala perami. „Hovorím vám, že toto vypijete,“ povedala bezočivo Miranda a chytila jej nos. Lady Eleanor chvíľu odolávala, no napokon predsa len otvorila ústa aby sa nadýchla. Miranda využila moment a priložila jej šálku k ústam. Prinútila lady Eleanor vypiť celý obsah šálky. Potom šálku odložila na stolík a pokúsila sa postaviť svoju paniu. Tá však nechcela vstať a Miranda cítila ako jej pot steká po chrbte, kým posadila madam do kresla pod oknom. Oprela jej hlavu dozadu na operadlo aby to vyzeralo, že spí. „Tak,“ povedala a zastala si rukami vbok. „Madam, vyzeráte dnes naozaj dobre. Vybrala ste si pekné šaty. Škoda len, že vás v nich nájdu mŕtvu. Ani sa mi veriť nechce, že tu sedíte a ste ticho. Jaj toľko ste ma hrešili...“ Miranda si vzdychla a pohladila starú pani po líci. Tá k nej otočila pohľad plný strachu a prosieb. Pokúsila sa pohýbať perami, ale nemala silu. Dávala to za vinu tabletkám proti bolesti, ktoré jej vždy uvolnili stuhnuté svalstvo. Nikdy si neuvedomovala tlkot svojho srdca. Až do dnes, pretože dnes bilo veľmi pomaly. Nenávidela Mirandu takmer od prvého dňa. Videla ako pohŕdavo na ňu hľadí a chcelo sa jej plakať. Lady Eleanor však plakala veľmi zriedka a keď plakala, rýchlo sa snažila slzy zahnať. A teraz nechcela urobiť radosť Mirande. „Teraz vás nechám samu,“ povedala jej Miranda a odišla. Vzala však so sebou kľúč a zamkla lady Eleanor. Nebála sa, že by lady Eleanor odišla, nechcela však, aby niekto vošiel dnu.

Eleanor chvíľu hľadela na dvere v nádeji, že niekto jej príde na pomoc. Cítila, ako jej posledná dávka uberá čoraz viac a viac zo života. Musela rýchlo konať, aby sa všetci dozvedeli, že ju Miranda zabila. Jediné, čo ju však napadlo, bolo napísať odkaz. Sedela pri stolíku, kde nielen raňajkovala, ale aj z času na čas napísla list. Zo všetkých síl položila ruku na rúčku na zásuvke a otvorila ju. Na vrchu bol kalamár, pero a pod nimi papier. Kalamár sa však ťažko otváral, keď atrament na vrchnáku zaschol. Eleanor to skúsila, a vrchnák po chvíľke povolil. Cítila v prstoch mravčanie, srdce jej slabo bilo, zťažka dýchala. Mala už len pár minút. Odsunula kalamár nabok a na papier v zásuvke napísala krátky odkaz. Vedela, že pred pohrebom sa v jej dome zídu ľudia, aby sa modlili. Vedla, že Delia bude všade upratovať. Vedela, že keď zásuvku zamkne a kľúč položí na neobvyklé miesto, Delia to pochopí. Našťastie sa Miranda takým veciam nerozumela. Eleanor dopísala odkaz, zamkla zásuvku a kľúč položila na podobločnicu. Zvyčajne zásuvku nezamykala, kľúč bol vždy vo vnútri. Verila, že Delia jej odkaz nájde. Oslabená sa oprela do kresla. Cítila ako ju alkohol hreje v žilách. Bolo jej príjemne teplo. Cítila sa veľmi unavená. Zatvorila oči.

Miranda sa medzitým vrátila do kuchyne, s podnosom od raňajok. Položila ho k dresu a hneď začala umývať riad. „Stalo sa ti niečo?“ začudovane, s miernym úsmevom na ňu Anna pozrela. Miranda jej úsmev opätovala : „Nechcem ti viac pridávať na práci. Čo dnes bude na obed?“ „Zemiakové pyré, pečená jahňacina a biela omáčka s mrkvou. Myslím, že pani bude súhlasiť, aj keď neviem, aký koláč mám upiecť. Mala by som asi poslať Deliu, nech sa opýta, Delia!“ zvolala Anna. „Nie, nie, netreba,“ zvolala Miranda až prirýchlo, no hneď sa snažila opraviť. „Ja sama za ňou zájdem. Nechaj Deliu nech si robí svoju robotu.“ Rýchlo doumývala riad a bežala na poschodie. Delia vošla do kuchyne, pretože začula ako Anna volá jej meno. „Čo sa deje? Volali ste ma? Ešte som nedoprala,“ utierala si ruky do zástery. „Chcela som, aby si sa panej opýtala, aký by si dala dnes koláč, no Miranda tam už utekala. Je nejaká zvláštna,“ Anna pozrela na dvere a čudovala sa náhlej zmene v Mirandinom správaní. Nikdy nebola ochotná pomocť, len vtedy ak spravila niečo zlé. „Ako to myslíte?“ opýtala sa Delia a vytrhla tým Annu z myšlienok. „Pamätáš sa, ako Miranda rozbila tú vzácnu vázu, ktorú pani dostala od nebohého otca z jednej z jeho ciest? Kým sme sa to nedozvedeli, bola ako med, len aby sme sa na ňu nehnevali, a neprezradili ju panej. Mám trochu strach, čo zas vyparatila. Pani je na ňu už aj tak veľmi nahnevaná.“ „Pani má svoj rozum, a vy to viete. Stojí si vždy za svojim a nemyslím si, že náhla Mirandina úslužnosť a ochota zmenia jej názor. Musím sa vrátiť k praniu.“ Na to Delia odišla a nechala Annu samu so svojimi myšlienkami.

Miranda vybehla hore schodami, no nevošla k panej do izby. Zastala na konci chodby a pozrela von oknom do záhrady. Chvíľu myslela na to, čo sa stane. Čo teraz urobí? Kto by mal paniu nájsť, a mala by odísť z domu? Edward jej radil, aby zostala a hrala sa na nešťastnú komornú, odchodom by len vzbudila podozrenie. Miranda sa teda rozhodla zostať. Stále však nevedela, ako oznámiť jej smrť. Rozhodla sa nechať to na Deliu. Nechcela byť tá, čo nájde pani mŕtvu. Nedokázala by zahrať ten šok. Keď prechádzala popri izbe lady Eleanor späť k schodisku, odomkla dvere, pootvorila ich a bez jediného pohľadu dovnútra, zasunula kľúč zvnútra do zámky. Potichu za sebou zatvorila a šla Anne oznámiť, že pani si to ešte musí premyslieť, aby k nej neskor poslala Deliu. „Dobre teda,“ povedala jej na to Anna. „Myslíš, že si pani praje šálku čaju do pracovne?“ „Neviem Anna. Mám pocit, že sa pani necíti dobre. Nevyzerala že sa chystá zísť dole do pracovne,“ prehodila odmerane.Delia sa vrátila z práčovne, zásteru zavesila na háčik za dverami a poprosila Mirandu o pomoc v jedálni. Tá na jej prekvapenie bez slovka súhlasila. Spoločne teda prestreli stôl, no nepreriekli ani slovko. „Delia,“ Anna strčila hlavu do dverí, „mohla by si zájsť za pani a opýtať sa, aký koláč by si priala k obedu? Je najvyšší čas, aby som začala.“ Delia sa na ňu usmiala a kývla hlavou. Nechala Mirandu samu v jedálni, takže si nikto nevšimol, ako náhle zbledla. Cítila, ako jej po chrbte stiekol pramienok studeného potu. Prestala s prestieraním a netrpezlivo čakala na výkrik plný zdesenia a strachu. Napínala uši, až ju bolela hlava, no dlho nič nepočula. Zrazu však začula osobu utekajúcu dole schodmi, ktorej dupot sa ozýval celým domom. Delia vbehla do jedálne, no na Mirandu ani nepozrela, bežala rovno do kuchyne. „Anna! Pani je mŕtva!“ zvolala lapajúc po dychu. Anna na ňu prekvapene pozrela, varecha jej takmer vypadla z ruky. „Čože? Ako vieš, že je mŕtva?“ „Viem ako nahmatať pulz, žiadny som necítila, ani nedýchala! Čo sa len mohlo stať?!“ pozrela na Mirandu, ktorá vošla do kuchyne bledá ako krieda. „Sťažovala sa pani na bolesti v srdci dnes ráno?“ „Nie,“ povedala slabým hlasom Miranda, schovávajúc trasúce sa ruky pod zásteru. „Všetky lieky sú preč, každá fľaštička od liekov je prázna!“ pozrela na Annu. Tá pozrela na Mirandu. „Čo je! Čo tak na mňa hľadíte? Vari si nemyslíte, že som ju otrávila!“ zvolala Miranda. „Na nič také som nemyslela,“ povedala Anna. „No ja áno,“ priznala Delia. „Naozaj?“ čudovala sa Anna. „Áno, najprv som si myslela, že pani sa otrávila sama. No nikdy to ani slovkom nespomenula. Vždy hovorila o smrti s akýmsi strachom,“ vysvetľovala, nespúšťajúc oči z Mirandy. „Preto si myslím, že to neurobila sama.“ „Prečo by som to však mala byť ja?“ zlostila sa Miranda. Všetky však vedeli, že ona jediná si priala jej smrť. „Idem rýchlo na políciu,“ povedala Delia, vzala si kabát a vybehla z domu. Miranda si sadla k stolu. Vedela, že Delia ju bude podozrievať, ale nikto iný. Bude to len jej slovo proti Deliinmu, či už sa bude pýtať nejaký policajný zástupca alebo sudca. Ona to neurobila a to musí tvrdiť každému.Anna si sadla k nej a spolu čakali na Deliin návrat.

Netrvalo dlho a do domu vošla Delia v doprovode polície, doktora a kňaza. Anna s Mirandou sa v hale dívali ako kráčajú hore k lady Eleanor, aby potvrdili to, čo už povedala Delia. Po chvíli sa skupinka vrátila dole bez kňaza, ktorý zostal s lady Eleanor, aby jej naposledy požehnal. Delia mala v očiach slzy, doktorov výraz bol profesionálne súcitný, policat sa tváril veľmi vážne a dôležito. Pristúpil k Mirande : „Slečna, musím vás vyzvať, aby ste ma nasledovali na policajnú stanicu.“ Miranda vystrašene pozrela na Annu. „Musíme ísť hneď?“ opýtala sa Anna. „Nie pani,“ povedal jej policajt. „Vy nemusíte ísť. Len slečna Miranda Rocheová. Máme totiž silné podozrenie, že je zapletená do smrti Lady Eleanor Doranovej.“ Anna pozrela na Mirandu s otvorenými ústami. „To je lož,“ vyhlásila Miranda. „So smrťou panej nemám nič spoločné!“ Bránila sa horlivo. „Sú isté dôkazy, podľa ktorých máme dôvod myslieť si pravý opak, slečna.“ „Aké dôkazy? To nie je pravda!“ zvolala a pozrela na Deliu. „Čokoľvek vám o mne povedala nie je pravda! Hoci som bola k panej drzá, nikdy by som ju nezabila!“ „Bude lepšie, ak pôjdete so mnou slečna. Všetko zdokumentujeme pred viacerými nezainteresovanými svedkami,“ povedal policajt a natiahol k Mirande ruku. Tá sa však zvrtla a priskočila k Anne, „Anna, povedzte mu, že ja nie som na vine!“ prosila so strachom. „Miranda, myslím, že bude lepšie ak pôjdeš. Predsa ak si nevinná, nič sa ti nestane a nemusíš sa ničoho báť,“ chlácholivo ju presviedčala, hladiac jej ruku. „Nie, odmietam ísť s vami,“ povedala tvrdohlavo. „To vašu situáciu len zhoršuje slečna.“ „Najprv mi povedzte o tých dôkazoch, ktoré proti mne máte. Na to hádam mám právo!“ Policajt sa na chvíľu zamyslel, potom z tašky vytiahol hárok papiera, uložený v plastovom obale a ukázal ho Mirande. „List písaný rukou Lady Eleanor Doranovej, v ktorom píše, že ste ju otrávili.“ Miranda si nestihla z listu nič prečítať, lebo policajt ho schoval späť do tašky. Všimla si však, že písmo nie je úhľadné ako obvykle. Takmer zamdlela, no keď kňaz nad ňou zalomil rukami a prosil Boha o odpustenie jej hriechov, zavrela jej krv v žilách. „Ja nemám žiadne hriechy,“ zagánila na neho. Anna jej pevnejšie zovrela ruku. „Poďte prosím so mnou slečna,“ vyzval ju znova policaj. Tentokrát súhlasila. Anna jej bežala pre kabát a otvorila im hlavné dvere. Delia sa držala v úzadí, nechcela Mirandu ešte viac provokovať. Policajt si sadol do koča, Miranda oproti nemu a čakali, kým sa doktor dohodne s Annou a Deliou na ďalších krokoch. Delia bude musieť rozposlať oznámenia rodine, Anna prichystať všetko potrebné pre smútiacich, ktorý sa prídu s lady Eleanor rozlúčiť. Bude treba ju umyť a obliecť...Keď aj kňaz aj doktor nastúpili do koča, Anna zatvorila dvere a obrátila sa k Delii. „Tak povedz, čo sa vlastne stalo?“ opýtala sa. „Poďte,“ vzala Annu za ruku a šli do kuchyne. Tam si sadli k stolu a Delia sa pustila do vysvetľovania.

„Ako prvé sa mi zdalo zvláštne, že pani na zaklopanie neodpovedala. Viete dobre, že zvyčajne zaklopanie začula. Keď som po chvíli vošla do izby, zacítila som slabý pach alkoholu... neznášam alkohol, preto ho hneď zacítim. Ani to sa mi nepáčilo. Potom som našla pani sedieť v kresle, bez známok života. Vôbec som tomu nerozumela. Ako prvé som si obzrela jej lieky. Všetky fľaštičky boli prázdne. Vedela som, že pani by to neurobila. Pani by sa neotrávila. Keď som sa jej bližšie prizrela, všimla som si, že má na prstoch atrament.“ „Atrament?“ čudovala sa Anna. „Áno, sedela pri stolíku pod oknom, tam, kde niekedy písala listy. Zdalo sa mi to zvláštne, tak som skúsila otvoriť hornú zásuvku, no bola zamknutá. Madam ju nikdy nezamykala, pretože tam nemala nič cenné. Rýchlo som sa teda poobzerala po kľúčiku, našla som ho na okennej rýmse. Otvorila som zásuvku a našla som v nej list. Rýchlo som ho prečítala, no nedotýkala som sa ho. Madam v ňom písala, ako Miranda rozdrvila jej tabletky, a dala jej ich vypiť s alkoholom, čo mala schovaný pod sukňou. Napísala v ňom, že Miranda ju nenávidela a priala si jej smrť. Dopísala tam aj meno Edwarda O´Reilyho. Podpísala ho svojim podpisom, hoci písmo bolo iné ako...“ hlas sa jej zasekol. „Už bola na konci so silami, keď to písala...“ schovala si tvár do dlaní a vzdychla si. Anna nevychádzala z údivu. Vedela o Mirande, že madam nenávidí, často ju počula hovoriť, ako si praje smrť lady Eleanor, no nikdy by si ani len nepomyslela, že bude schopná niečo také vykonať.Dlho tam sedeli bez toho, že by prehovorili. Nemohli uveriť tomu, že lady Eleanor je preč. Teraz ich čakali povinnosti týkajúce sa jej honosného odchodu. Odchodu, pri ktorom bude veľa ľudí smútok len predstierať...