Mraky pomaly odkryli mesiac. Vietor okolo zahvízdal a utíchol. V diaľke bolo počuť zavýjať vlkov. Noc bola tmavá a naoko pokojná, keď sa do tmy ozval výkrik. Desivý, až po chrbte prebehnú zimomriavky. Ten krik sa ozýval ešte dlho potom, čo osoba naveky zovrela svoje pery. Vlci ešte hlasnejšie zavyli a z koruny stromu vyletel vták. Na všetko sa prizeral mesiac v splne, potom ho znova ukryli mraky a nevidel tieň čo sa zakrádal lesom smerom k mestu. Zastal a ukryl sa za strom. Už nebolo počuť vyť vlkov. Aj oni sa snažili sledovať tieň zakrádajúci sa noč ným lesom. Vietor odohnal tmavé mra č ná a mesiac znova zbadal tieň. Stál na kopci nad mestom a sledoval ako zhasínajú posledné svetlá v domoch. Zhaslo posledné a tieň vykročil zo svojho úkrytu.

Chlapec sa z ľakol a prudko otočil hlavou, no márne sa obzeral. V tme nič nevidel, hoci bolo počuť kroky. Dievča sa ho ešte mocnejšie chytilo za ruku. Potom začuli výkrik a pustili sa do behu. Nevideli nič . Potkýnali sa o konáre, šmýkalo ich na tráve, snažili sa čím skôr dostať z lesa. Zrazu zastali. Pred sebou zbadali tieň ako sa strácal medzi stromami. Dievča sa otočilo a bežalo spä ť. Chlapec urobil to isté, zrazu však spadla a on zastal pri nej. Bežala tou istou cestou, ale predtým tu tá hruda zeme nebola. Obaja už oľutovali ten hlúpy nápad íst v noci do lesa. Nebáli sa však povier, ktoré kolovali mestom. Teraz však mali iný názor. Obaja mlčali, aj keď by najradšej kričali od hrôzy, ktorá sa im priplietla do cesty. Nebol to kopček, ani hruda zeme. Bol to človek.

Na policajnej stanici bol pokoj. Strážnik spokojne driemal vo svojom kresle, za chrbtom sa ozýval zapnutý televízor. Telefón nezazvonil od siedmej, keď sa s ním hádala jeho žena. Bolo už okolo jednej v noci, keď sa prebral na nejaký hluk na ulici. Nasadil si čiapku, vzal si zbraň a vyšiel pred budovu. Pouličná lampa práve zhasla. Najradšej by sa bol kopol do zadku, lebo si nevzal baterku a pritom dobre vedel, že svetlo automaticky zhasne o jednej. Obzeral sa okolo seba, ale svetlo, čo vychádzalo z budovy mu veľmi nepomohlo. Nebol bojko, ale dobre vedel, čo sa dialo v lesoch. Kašľal na zvláštne zvuky a vrátil sa do budovy. Rozhodol sa, že sa poobzerá o chvíľu, keď sa svetlo opäť zapne. Sadol si späť do kresla a sledoval program. Vonku zabrechal pes a jeho strhlo. Znova si nasadil čiapku, hoci to nemalo zmysel, vzal si zbraň a tentoraz aj baterku. Vyšiel pred budovu a zasvietil. Naľavo sa mihol tieň. Posvietil tam, no nič nevidel. Tieň už zmizol. To mu nahnalo ešte väčší strach. Bol by radšej, keby odtiaľ vyskočila nejaká mačka, alebo nedajbože jeho žena, ktorá ho veľmi rada kontrolovala. Tentoraz to však bol iba tieň. Cúvajúc sa vrátil do budovy. Zamkol za sebou a sadol si späť do kresla. Zvuk televízora stíšil na minimum, aby počul aj vlastný dych. Vonku bol opäť pokoj. Stuhnuto sedel takmer dve hodiny, keď vonku niekto zakričal. Bol rád, že to bol živý tvor, tak bežal odomknúť vchodové dvere. Stáli tam dvaja ľudia. Chlapec a dievča. Obaja boli špinavý, dotrhaný a keď si na nich posvietil baterkou, aby lepšie videl, zistil, že sú bledí ako smrť . Po chrbte mu prebehli zimomriavky.

„ Čo sa stalo?“ spýtal sa. Kdesi v podvedomí to vedel aj bez toho, že by to chlapec povedal. Našli mŕtveho. Svetlo zhaslo. Všetci traja stuhli a čakali. Báli sa pohnú ť. Lúč baterky dopadal len na zem medzi nich.

„Poďme dnu,“ zašepkal strážnik. Vošli do budovy a on zamkol. Tieň zmizol, mesiac sa opäť objavil na nočnej oblohe ako strážca, a vlci tíchli. Noc sa skončila.

„ Nikoho sme nenašli,“ povedal jeden z policajtov šéfovi. Bolo už poobede. Od rána les prehľadávalo dvadsať policajtov a niekoľko dobrovoľníkov. Nikto nevedel, kto zmizol. Nikoho nenašli, nevideli žiadne stopy.

„Tak to necháme tak. Možno niekto príde oznámiť zmiznutú osobu. Môžete rozpustiť ľudí, Peter.“

„Rozkaz,“ povedal policajt a zamieril ku kolegom.

Peter šiel tiež domov. Túto noc mal stráviť na stanici spolu so strážnikom. Jeho manželka, Jana, učiteľka na miestnej základnej škole, ho už čakala. Celé mesto už vedelo, čo sa stalo v noci, no nikto sa neodvážil hádať kto zmizol. Každý čakal a dúfal, že telo nájdu a zistia, že to bol niekto cudzí. Nie miestny. Lenže chýr, že nikoho nenašli sa rýchlo rozniesol a ľudia sa začali báť. Matky o svoje deti, mladí ľudia o svojich priateľov, susedia o susedov. Všetci sa báli o všetkých.

„Deti v škole sú zvedavé,“ povedala Jana manželovi.

„To iste, všetci sú zvedaví.“ Niekto zabúchal na dvere a Peter šiel otvoriť. Vo dverách stála žena v stredných rokoch a ustráchane sledovala policajta.

„Prajete si niečo?“ spýtal sa.

„Vraj včera v noci niekto zomrel,“ povedala polohlasne.

„Áno, telo sa však nenašlo. Žiaľ netušíme kto to bol. Ale to vám povedia na stanici…“

„Ráno som sa vrátila od matky. Bola som tam celý víkend. Moja dcéra bola sama doma a dnes som ju ešte nevidela,“ vzlykla žena. Veľa nechýbalo, aby sa nervovo zrútila.

„Ako sa voláte?“

„Adela Dubská. Bývam na Hlavnej ulici číslo sedemdesiat tri. Pomôžete mi nájsť moju dcéru?“

„ S tým vám predsa pomôžu na Policajnej stanici. Prečo ste prišli práve za mnou?“

„Lebo viem, že vám takto zmizol syn.“