Život, láska, smrť, samota...

---

život... vďačná to téma. O čom vlastne život je? No predsa sám o sebe! Láska. Čo je to láska? Ako som už kdesi napísala, poznáme veľa druhov lásky. Niektorí jedinci, čo patria medzi ľudskú rasu ju nepotrebujú. Lásku v pravom slova zmysle. Lenže aký je ten pravý zmysel? keď z toho všetkého vynecháme Darwina, najprv bola Božia láska. Potom medziľudská láska. Neskôr láska medzi mužom a ženou. Teraz je láska iná. Naozaj? Láska k peniazom, alkoholu, drogám. Takmer zabúdame na tú lásku v pravom slova zmysle. Závislosť? Áno. Hoci sa slovo závislosť používa v inom zmysle, je to láska. Aj keď sa žena a muž navzájom milujú, sú od seba závislý. Každý máme tú svoju lásku. Ja ju má pripravenú vo svojej duši, srdci, kde len chcete. Čaká na tú správnu chvíľu, aby som nebola sama. A je to tu. Samota... tichá, tmavá a ničivá samota. Ľudia okolo sú a existujú. Žijú. Milujú. Lenže ja a samota asi patríme k sebe. Teraz mám náladu a chuť pozerať na veci ako existujú v priestore. Baterky do fotoaparátu...sú tam na stole. Položené len tak osamote. Bez lásky a bez života. Prečo? Pretože sú to len veci! Som vec? Keď nemám lásku ani život? Mám iba samotu. Som teda vec... Thing... Predmet... Kto ma presúva z miesta na miesto?! Ja sama?  Teda nemôžem byť vec a predsa sa tak cítim.

V názve som vyškrtla smrť. Ale ako som už kdesi napísala, smrť príde a nevyberá si. Vezme si človeka či je vinný alebo nie. Kto má právo súdiť?! Boh? A existuje vôbec? Ak áno, prečo súdi tak, že si berie so sebou aj nevinných ľudí...alebo sú vinný a my o tom nevieme? Má smrť právo vziať život? Pripraviť niekoho o lásku rodiny? Má niekto právo odsúdiť na smrť alebo samotu? Neviem, no to asi nevie nikto...Život, láska, samota, smrť-to je, keď človek existuje...