Pomaly som otvorila oči. Neznesiteľne ma bolela hlava. Dunelo mi v nej. Nič som nevidela. Mala som pocit, ako by som zletela z trojmetrového útesu rovno na skaly. Rukou som si pretrela oči a snažila som sa posadiť. Hlavou som však narazila o strop. Kde to som? Pomyslela som si. Pokúsila som sa natiahnuť, ale nebolo miesta. Vystrčila som nohy z malého otvoru, v ktorom som bola a pomaly som z neho vykĺzla. Bola som v jaskyni. Bola to malá jaskynka a osvetľovali ju len dve malé lampy položené na zemi. Sadla som si a oprela som sa o stenu. Z chodby sa ozvali kroky. „Ja neviem Ian. Ja som toho názoru, že by sme ju tam nemali držať.“ „Vanda, láska. To povedz Kylovi. Nechápem ho. Sám je s Dušou a ju tam nechá držať…“ „Ian! Kto tu velí? Jeb! Akonáhle sa s Jaredom, Melanie a so Sunny vráti z výpravy dá mu pekne cez hubu!“ „Nato, že si Duša vieš už krásne kliať!“ ozval sa tretí hlas. „Kyle!“ vyštekla. Nevedela som čo sa tam deje, ale bola som si istá, že to nie je nič príjemné. V hlave som si premietala ich rozhovor a pozastavila som sa nad tým, že obaja muži spomenuli nás, Duše. Spomenula som si však v tú chvíľu na príbeh, ktorý mi hovorila Anggie. „Oh nie!“ vykríkla som. „Nie! To nemôže byť pravda!“ Všetci traja vbehli do malej jaskyni, keď začuli môj krik. „Si v poriadku?“ zašepkala žena a bežala ku mne. V jej očiach som uvidela striebro, striebro identické pre Duše. Žena bežiaca oproti mne bola Duša. 2. kapitola – Príbeh Pustila som sa do vykladania „nákupu“ a pustila som si telku. Prepla som na hudobnú stanicu a pokračovala som vo vykladaní. Potichu som si začala spievať text piesne a podupkávať si nohou. Keď som všetko povykladala pridala som zvuk na televízii a pustila som sa do varenia. „Zabudla som kúpiť cukor!“ vykríkla som zúfalo a začala som sa obúvať. I džem, hladkú múku a jahody, dodala som v duchu. Schmatla som tašku a rozbehla som sa do neďalekého obchodíka, do ktorého chodím len v krajnej núdzi. Vošla som dovnútra, usmiala som sa na predavačku a zamierila som ku regálu s múkou. „Ohnivé kvety, aká náhoda.“ Obrátila som sa a za mnou stála v minulosti mne pridelená Pátračka. „Ach, Pomaly plaviaci sa lúč, ako sa máš?“ spýtala som sa zdvorilo. Nenávidela som ju odo dňa čo mi bola pridelená. Nezniesla som jej iróniu, jej smiech či úškrn. Pochádzala z planéty Chalúh. Ešte v minulom živote som si domyslela, že je preto taká protivná, pretože v minulom živote nemala možnosť na niečo podobné. Vlastne, v predminulom. Na tejto planéte žila tiež druhý život. Bola za mnou keď ju implantovali do iného tela, vraj aby som vedela kto je ak by som niečo potrebovala. Áno, sama som bola Pátračka, ale zato som ju nemusela chápať. „Mám sa fajn, práce je ako maku nie? Čo ty?“ Zamračila som sa. „Práce je ako maku? Ako to myslíš?“ Na tvári sa jej objavil ten jej povestný úškrn. Opätovala som jej ho. Už som dávno nebola novou na tejto planéte ako sa ona domnievala. „Nepočula si o tom? Zistilo sa, že po svete behá stovka ľudských skupín. Nie je to presné číslo a nebude možné všetkých vystopovať, ale niektorých určite. Nič o tom nevieš?“ zatvárila sa neskutočne nevinne. Zaškrípala som zubami a priblížila som sa ku nej. Naše tváre od seba boli vzdialené len pár centimetrov. „Teraz ma dobre počúvaj Chaluha! Nie som žiadny nováčik, žijem tu už svoj druhý život a mám na starosti Duše, ktoré sa práve implantovali. Toto je momentálne moja práca, kým si zvyknem na nového hostiteľa. Ak to nechápeš tak…“ „Pchá!“ vyštekla a odstrkla ma od seba. „Vieš Ohnivé kvety, nie som si istá či svoju prácu berieš vôbec vážne. Do uší sa mi dostala historka o Anggie. O jej neskonale pravdivom príbehu. Há! Je to pravda, ubziklo nám už niekoľko Duší na druhú stranu, ale len preto, lebo ich ovládli spomienky či sám hostiteľ. Rozhodli sa žiť s tými barbarmi len a len preto, lebo sami sa nimi stali…“ „Dosť!“ vykríkla som. „Dosť! Nemáš právo poučovať ma, jasné? Som taktiež Pátračka, viem ako to chodí. Počula som o pár prípadoch, ale ten príbeh nie. Neverím ani slovku a možno aj verím. Ale som si istá, že Duša, ktorá to urobila nebola pri zmysloch. Láska je niečo čo ťa opantá a nepustí aj keď ti ide o život. Nepochopíš to, nemilovala si. A teraz mi daj láskavo pokoj!“ obrátila som sa ku nej chrbtom a schmatla som jeden balík múky. Rýchlo som pozháňala jahody a cukor a dúfala som, že sa jej nepodarí zastihnúť ma na ulici. „Myslíš si,“ začula som opäť jej hlas, „že si niečo extra? Myslíš si, že ma môžeš nazývať Chaluha, ty odporný ohnivý netvor? Bezbranný kvietok z odpornej planéty!“ Neverila som vlastným ušiam. Tak neuveriteľne sa podobala na ľudské tvory. „Počúvaš sa vôbec? Správaš sa ako človek!“ Dobehla ma a schmatla ma za ruku. Celý nákup sa mi rozsypal po chodníku. Bola som si však istá, že sa mu nič nestane. Duše boli až príliš chápavé. „Teraz počúvaj ty mňa!“ zavrčala. „Možno sa správam ako všivavý človek, ale mám nato i svoje dôvody. Viem, že tá tvoja prekliata hostiteľka, v ktorej si žila predtým niečo vedela, ale ty si sa to rozhodla ukrývať! Preto si sa stala Pátračkou! Aby si to ukryla za svoj tvrdý výzor a nechuť. Ale pamätaj si, ja ťa sledujem a nedovolím ti, aby si sa stretávala s tými svojimi milovanými ľuďmi! Ver mi!“ Pustila ju a rozbehla sa preč. Načisto jej preskočilo. Nenávidela som ľudí, tak prečo by som ich mala kryť? Pozbierala som nákup zo zeme spolu s mladou predavačkou, ktorá sa mi ospravedlňovala za svoju sestru. Samozrejme. Pokrvné ľudské puto. Keď som prišla domov celá roztrasená výstupom Pomaly plaviaceho sa lúču. Dokonca som prestala mať chuť na palacinky, ale mal ku mne prísť brat tejto hostiteľky. Volal mi predvčerom. Chcel ma spoznať. Vstúpila som do kuchyne a pustila sa do vypekania palaciniek. Po približne hodine sa celá kuchyňa leskla a palacinky stáli natreté na stole. Vedľa nich boli položené dve malé tanieriky a šľahačka. Zadrnčal zvonček a ja som len tak poskočila, tak som sa zľakla. Utekala som otvoriť dvere. Za nimi stál mladý muž, ktorý mohol mať asi tak dvadsať tri rokov. Mal rovnaké oči i vlasy ako ja a pár čŕt súladilo s mojimi. Nedalo sa poprieť, že to bol hostiteľkin brat. „Dobrý večer Ohnivé kvety.“ „Dobrý večer Lesknúce sa mesto,“ usmiala som sa. Jeho prvou planétou bola Hmlová planéta. „Ale veď, potykajme si nie?“ navrhla som. „Kvety,“ podala som mu ruku. „Met,“ stiskol mi ruku. „No poď dnu nie? Nebudeš predsa stáť pred dverami, keď už si môj brat!“ zvolala som veselo. Zasmial sa a vstúpil dovnútra. „Dúfam, že máš rovnako rád ako Miranda palacinky.“ „Mám. Jej brat Robert ich taktiež miloval. Krv sa nezaprie.“ „To teda nie.“ Ach jaj, to bol teda deň, pomyslela som si, keď som si večer šla ľahnúť do postele. Met je vynikajúci chlap a hneď som si ho obľúbila. A keďže spomienky majú silný vplyv na Dušu, cítila som ku nemu súrodeneckú lásku. Takisto ako on ku mne. Budeme vynikajúca súrodenecká dvojica. Zasmiala som sa a natiahla som sa po knihu stojacu na polici. Predtým, ako som prišla domov som si zašla do kníhkupectva a kúpila som si román, ktorý rozoberal príbeh Duše, ktorá sa rozhodla odísť. Nevedeli to naisto, bol to čistý výmysel, ale aj tak som nemala už niekoľko mesiacov čo čítať. Všetky knihy som už prečítala. Prstami som prešla po obálke, ktorá zobrazovala tvár Duše a jej hostiteľky. Polka mala vlasy tesne pod uši a druhá vlasy pod plecia. Obe polky boli vymaľované iným štýlom aj oblečenie bolo odlišné. To dávalo najavo o čo v knihe ide. Určite tam nebude to, o čom jej hovorila Anggie, ale aj tak som si to chcela prečítať. Bola som zvedavá, ako príbeh spracovala mladá Utešovateľka, ktorú mala možnosť poznať. Otvorila som knihu a pustila som sa do čítania.