K bojovníkovi pristúpil muž v hnedom plášti a s kučeravými svetlými vlasmi. V pravej ruke zvieral dlhý, tenký kus pokriveného dreva, ktorého vrchný koniec tvorila nepekná hrča zložená z hrubých poprepletaných konárov. Mohol mať nanajvýš osemnásť rokov a muža pred sebou si prezeral svetlomodrými očami.

„Buď pozdravený Darlan, syn Larena, pána Východných hôr,“ prehovoril mladík a podal jazdcovi jeho plášť. Mal príjemný, trochu drsný hlas, stále v ňom však bolo badať tóny mladého hrdla.

Muž si mladíka premeral skúmavým pohľadom. „Poznáme sa?“ spýtal sa.

„Zvesti o tvojich hrdinských a odvážnych činoch ťa predchádzajú.“

„Tak to máš oproti mne výhodu, pretože ja nemám poňatia, kto si ty?“

„Som Moren...“

„Čarodejník Moren?“ prerušil ho prekvapene Darlan. „Počul som o tebe veľa dobrého, no nevedel som, že si tak...“

„Čo? Mladý?“ zasmial sa čarodej. „Ani ty nie si najstarší.“

Darlan sa usmial a prikývol. „Ver mi. Som oveľa starší ako vyzerám,“ povedal.

Až teraz si Moren všimol početné krvácajúce rany na mužovom tele a tvári.

„Si zranený!“ zvolal s úprimným znepokojením v hlase. Darlan v jeho očiach uzrel skutočné obavy. To ho prekvapilo. Väčšina čarodejov, ktorých na svojich cestách postretal, bola namyslená a do seba zahľadená háveď. Starali sa len o seba a ak mali niekomu pomôcť, muselo sa im to skutočne vyplatiť. „Máme tu nejaké obväzy,“ pokračoval Moren a ukázal ku skupine vojakov, ktorí ich zobďaleč ostražito pozorovali. „Síce so sebou nemáme žiadneho felčiara, no ak dovolíš, aspoň ti obviažem a vyčistím rany.“

„Ďakujem,“ odvetil Darlan. „Nie je to však nič vážne...“

Jeho slová zastavila ostrá bolesť vychádzajúca z ľavého ramena. Až teraz si všimol hlbokú a dlhú ranu, siahajúcu od pleca až po lakeť, ktorá značne krvácala. To ho prinútilo opäť zvážiť svoje rozhodnutie. Napriek všetkému nebol nepremožiteľný. Ak by upadol do bezvedomia, nikomu by tým nepomohol. Pristal teda a dovolil Morenovi, aby mu ošetril najzávažnejšie zranenia.

***

„Asi by to potrebovalo zašiť,“ prehovoril Moren zamyslene. Darlanovi pevne obviazal niekoľko vážnejších zranení, no krvácanie z hlbokej rany na ľavom ramene nedokázal celkom zastaviť.

„To nebude nutné,“ zarazil ho Darlan a opatrne si na seba natiahol košeľu a plášť. Sedel na mohutnom balvane, ktorý ani obrovská huba vykúkal spod svetlohnedých chumáčikov trávy a popadaného lístia. Nad ním sa skláňali zvráskavené konáre rozložitého dubu, ktoré pod jemným dotykom vetra vyludzovali do hlbokého ticha noci vláčnu, clivú jesennú melódiu samoty. Pred ním blkotal slabý oheň, ktorý na okolité stromy a kry vrhal nepokojné tiene.

Darlan sa pomaly postavil. „Zvládnem to.“ Povedal to oveľa istejšie, než sa v skutočnosti cítil. „Mohlo to však dopadnúť oveľa horšie, ak by ste sa neboli ukázali.“ Pohľad mu zaletel ku krátkej čistinke, ktorú osvetľovali zlatočervené plamene tancujúce v ohnisku uprostred. Podaktorí vojaci mlčky sedeli v blízkosti ohňa, iní driemali obďaleč. Ešte vždy na sebe mali ľahké kožené brnenia a na opaskoch zavesené krátke meče. „Päťdesiat mužov,“ pokračoval Darlan zamyslene. „Ľahkoodenci.“ Obrátil sa k Morenovi. „Čo vlastne robí hŕstka marbanských vojakov tak ďaleko od mesta?“

„Sú to moji najlepší muži,“ odvetil Moren dotknuto. „Nie je to žiadna hŕstka. Každý z nich sa hravo vyrovná dvom ťažko ozbrojeným pešiakom.“

Darlan potlačil úsmev a rýchlo prikývol. „V žiadnom prípade nepochybujem o ich sile, či odvahe,“ odvetil taktne. „Len ma prekvapilo, že som vás tu stretol.“

Moren si unavene pošúchal tých zopár chĺpkov, čo mu rašilo na brade. „Dostali sme správy,“ povedal. „Správy o zvláštnych stvoreniach, ktoré útočia na okolité dediny a ničia všetko, čo im príde do cesty.“ Jeho zrak mimovoľne zablúdil k tmavej hromade pokrútených tiel, ktorá sa ani obranný val nejasne črtala pri ceste. Skrivil tvár od hnusu. Neprešli ani dve hodiny a z tiel sa začínal šíriť odporne sladkastý zápach hniloby. Budeme ich musieť spáliť ešte pred odchodom, preletelo mu mysľou. „A tak sa zdá,“ obrátil sa opäť k Darlanovi, „že na tých správach bolo čo-to i pravdivé.“

„Bohužiaľ je to len špička obrovského ľadovca...“ Darlan sa trpko usmial. „... a čo je horšie, ten ľadovec mieri priamo k vášmu mestu.“

„Ale...“ Moren prudko pokrútil hlavou. „Správy hovorili o chabo vyzbrojených nepočetných skupinách. O lúpežných prepadnutiach, nie o vojsku!“

„Tak potom tie správy neboli celkom pravdivé.“

Moren si muža pred sebou premeral nedôverčivým pohľadom. „Ale to predsa... Prečo by tie správy nemali byť pravdivé? To je predsa hlúposť!“

Darlan si zhlboka povzdychol. Bol unavený, stratil priveľa krvi a jeho sily sa obnovovali veľmi pomaly. Oveľa pomalšie, ako bol zvyknutý. Nemal čas a ani chuť obhajovať pravdivosť svojich slov. „Urob ako myslíš,“ odvetil sucho a následne na dvoch prstoch prenikavo zahvízdal. Spoza stromov takmer okamžite vybehol čierny žrebec a priklusal k nemu. Darlan ho upokojujúco pohladil po šiji a s bolestivou grimasou sa mu vyštveral na chrbát.

Obrátil sa k Morenovi. V tvári sa mu odrážala vážnosť a v očiach istota. „Uisťujem ťa, že viem, čo sa blíži,“ pokračoval. „A nie je to nijaká chabo vyzbrojená a počtom malá banda. Je to vojsko! Obrovské vojsko! A ak ti môžem dať radu, zober svojich mužov a vráť sa čo najrýchlejšie do mesta.

„Prečo?!“ vykríkol Moren a Darlana prebodol zmäteným pohľadom. „Porazili sme ich!“ zasyčal. „Musíme na nich udrieť, kým sa znovu nesformujú!“

Darlan pokrútil hlavou. Jeho pohľad zablúdil k južnej strane ohňom osvetleného kruhu, k hranici, na ktorú neustále dorážal mrazivý dych temnoty. „Nepočúval si ma?“ spýtal sa. „Sú ich tam tisíce. Musíš sa vrátiť do mesta, kým nie je neskoro!“

„Tisíce?“ Moren na muža neveriacky vypleštil oči. „Nemôže ich byť až toľko! To nie je možné!“

„Nielenže je to možné, ale je to i skutočné.“

„A čo dedinčania?“ Moren zabodol svoj pevný pohľad do jazdcových hnedých očí. „Nemôžeme ich predsa nechať napospas tým... tým netvorom!“

Darlan sklopil zrak a pokrútil hlavou. „Nemáme na výber. Je neskoro.“

„Nie, nie je!“ rozhodne vyhlásil Moren. „So svojimi mužmi ich varujem a budem brániť ich ústup.“

„Ako myslíš,“ odvetil Darlan pochmúrne. Bolesť v ramene postupne slabla, bol najvyšší čas vyraziť opäť na cestu. „Sú to tvoji vojaci. Ja idem za kráľom. Mám pre neho dôležité správy. Pokúsim sa zachrániť aspoň tých, ktorí ešte majú nejakú nádej.“

„Tvoja pomoc by sa nám zišla, no nebudem ti stáť v ceste,“ odvetil Moren sklamane. „Veľa šťastia.“

„Aj tebe.“

Darlan kývol Morenovi na pozdrav, pozrel sa smerom, odkiaľ cítil prichádzajúcu temnotu, otočil koňa na opačnú stranu a bez ďalších slov zmizol v hustej tme.

***

Sieň bola tmavá a chladná. Nehorel v nej žiadny oheň, steny boli holé, bezfarebné. On však chlad necítil. Čierny plášť mu visel na chudých pleciach ako na drevenom vešiaku a kapucňa mu zakrývala celú tvár až na prenikavé oceľovomodré oči. Nehorel v nich žiadny život, boli chladné ako ľad a zároveň ostré ako britva. Uprostred miestnosti stála kamenná plytká nádoba, naplnená až po okraj priezračnou tekutinou. Uprene hľadel na jej hladinu a jeho kostnaté biele dlane, vykúkajúce spod dlhých rukávov, sa mimovoľne zovreli do pästí. Na hladine sa odrážal obraz znázorňujúci dvoch mužov pri rozhovore. Jeden zvieral v rukách dlhú drevenú palicu, druhý mal celé telo posiate ranami a modrinami.

Zlostne zasipel. V tejto chvíli už mal byť mŕtvy a tá moc mala byť opäť jeho. No unikol mu. Znovu! Podcenil ho. Nečakal, že sa toľkej presile ubráni tak dlho a že mu ten bezvýznamný čarodej príde na pomoc. Hnev v ňom vzkypel ako voda nad ohňom, jeho oči však ostali i naďalej chladné, akoby sa ich nič z tohto netýkalo, akoby už dávno stratili spojenie z mužovou dušou. Zúrivo mávol rukou, nádoba zletela z podstavca a z rachotom sa rozbila na tisíc kúskov.

„To nič,“ zachripel do ticha siene. „Iba oddialil nevyhnutné. Esencia bude nakoniec moja!“

Predstavil si, akú moc potom získa a usmial sa pri pomyslení, koľko utrpenia a bolesti spôsobí jemu i ostatným, ktorí si pokojne žili na povrchu, zatiaľ čo on hnil v diere pod zemou. Ich strašné výkriky sa budú niesť svetom ako ukážka jeho strašlivej moci.

Prudko sa otočil, až čierny plášť zdvihol zo zeme kúsočky prachu, a vyšiel do temnej noci, ktorá zakrývala krajinu ako čierny baldachýn.

***

Vzduch bol nasýtený dymom a zápachom spáleného mäsa. Slnečné lúče len ťažko prenikali cez husté čiastočky popola, lenivo sa vznášajúce vo vzduchu, a tak bolo celé údolie ponorené do otupného šera. Do ticha prerušovaného len krákaním havranov, ktoré sa vzlietali nad mŕtvymi telami roztrúsenými všade naokolo, zaznel prenikavý zvuk. Nárek! Plač malého chlapčeka, ktorý sa metal pod telom svojej mŕtvej matky. Zrazu ho zakryl dlhý tieň a neďaleko holdujúce havrany sa so škrekotom vzniesli k nebu. Chlapec sa na chvíľu upokojil, jeho malé modré očká zaujato hľadeli na postavu, ktorá sa skláňala nad jeho malým telíčkom. Po chvíli sa však opäť rozvzlykal.

„Tíško,“ prehovoril neznámy pokojným, srdečným hlasom. „Neboj sa. Ja sa o teba postarám.“

Postava sa k nemu naklonila a on zistil, že má šedivé vlasy a hustú bradu. Bol to starec. Videl jeho zvráskavenú ruku a cítil jeho teplý dotyk. Tušil však, že v tom starcovi je čosi výnimočné, čosi záhadné, možno...

„Pane! Pane!“

Otvoril oči. Stál nad ním jeden z jeho mužov.

„Čo sa deje?“ spýtal sa a dlaňou si pretrel spánkom zlepené viečka. Chvíľku mu trvalo, kým si uvedomil, kde sa nachádza. Putovali takmer celú noc, no všetky dediny, do ktorých vstúpili, boli plné popola a mŕtvych tiel dedinčanov. Nakoniec sa utáborili na okraji lesa, za ktorým sa rozprestieralo široké otvorené údolie. Práve sem ho vojak zaviedol a práve na toto údolie sa teraz prikrčený Moren díval.

„Nič nevidím,“ povedal. „Čo to má znam...“

Nedokončil. Lúče vychádzajúceho slnka zaplnili údolie zlatistým svitom a on spozoroval temnotu siahajúcu až za horizont. Nemýlil sa, prebleslo Morenovi mysľou.

„Mal pravdu,“ prehovoril skrúšene a obrátil sa na muža kľačiaceho vedľa neho. „Zobuď chlapov!“ prikázal. „Vraciame sa do mesta.“

Vojak okamžite odbehol a Moren osamel. Myslel na všetkých ľudí, ktorých nedokázal a ani nedokáže zachrániť. Darlan mal pravdu. Nemá na výber. Je neskoro. Sklopil zrak a keď ho opäť zdvihol, mal ho pevný a odhodlaný. Zovrel palicu do oboch rúk, zdvihol ju nad hlavu a zašepkal dve nezreteľné slová. Údolie sa ponorilo do hustej hmly a Moren sa i so svojimi mužmi mlčky predieral belosťou zahaleným lesom. Vracali sa do mesta.