Skrehnuté ruky som si otrela do starých džínsov. Natiahla som sa po papier, ktorý mi podával lekár a po líci mi skĺzla slza. „Elenka, nie je to nič strašné. Stále je tu možnosť interrupcie. Taktiež sa môže nájsť rodina, ktorá si malé vezme k sebe.“ Zahľadela som sa na svojho doktora a smutne sa usmiala. „To nie je tým pán doktor, že by som sa dieťaťa chcela vzdať, alebo ho nebodaj zabiť, len… Neviem ako budú reagovať rodičia. Predsa len, mám len šestnásť a musia o tom vedieť pán doktor. Ale najhoršie na tom je, že im to nechcem povedať.“ „Elenka, vieš tak dobre ako ja, že im to povedať musíš.“ „Ja viem, že musím. Ale viete, moji rodičia sú zaťatí katolíci, toto ich položí. Nechcem, aby trpeli kvôli mojím nezdarom, kvôli mojím chybám. Trpeli už dosť vtedy, keď ma priviedla domov polícia,“ povedala som smutne doktorovi Medvídkovi. Bol mi ako otec, býval len o poschodie vyššie a zvykol sa o mňa starať, keď rodičia niekam odišli. Za tých šestnásť rokov sa medzi nami vytvorilo silné puto, ktoré nič tak rýchlo neporuší. A ak by som mala pravdu povedať, mala som ho rada, ako svojich vlastných rodičov. Povzdychol si. „Ja som len rád, že si s grafitmi vtedy prestala, bolo to len pre tvoje dobro.“ „Ja viem, ale počuli ste i videli, ako reagovali moji rodičia. Viem, reagoval by tak asi každý, ale to všetko čo v tú dobu povedali neskutočne bolelo. I sestra sa na mňa pozerá divne, jediný kto pri mne z rodiny stojí je brat. A ako budú reagovať teraz? Zarytí katolíci, čo sa od nich dá čakať? Čo keď ma prinútia k rozhodnutiu, o ktoré nemám záujem?“ Doktor si opäť povzdychol. „Elenka, a vieš kto je otcom?“ Vyvalila som na neho oči. Díval sa na mňa spod okuliarov a poklopkával si perom po stole. „Hádam si len nemyslíte, že na počkanie vleziem do postele s hocikým!“ „To si určite nemyslím, len by som chcel vedieť, či vieš, kto by mohol byť potencionálnym otcom.“ Veľmi dobre som to vedela. Jakub, otec môjho dieťaťa, má dvadsaťtri rokov. Stále sa s ním stretávam, ale nemala som ani tušenia, ako vezme túto správu. Obraňujúco som si priložila ruku k bruchu. Pán Medvídek sa na mňa usmial popod fúzy. „Mám taký pocit, že aj keď rodičia povedia hocičo, ty sa toho dieťatka odmietneš vzdať.“ Slabo som prikývla. Cítila som však, že rodičia ma prinútia ísť na interrupciu. Nechcú si predsa poškvrniť povesť. Už len to, že mám zápis na polícii je pre nich niečo hrozné. Rozprávalo o tom celé toto malé prekliate mestečko. O tom, že dcéra rodiny Ackermanovcov, sa stala členkou nejakej sekty. Sekty, netušila som ako to mohlo niektorých ľudí napadnúť. I dnes po mne mama vyvreskuje, zato, čo som vtedy urobila. „Ani slovo milá moja! Neviem načo si myslela, keď si sprejovala tie vulgárne nápisy na budovy! Na budovy, ktoré patria štátu a iným ľuďom, zatiaľ čo ty…“ „Neboli to vulgárne…“ chcela som sa brániť. „Neprerušuj ma mladá dáma! Povedala som ti, že nemáš povedať ani slovko! Môžeš byť len a len rada, ak ťa ešte niekedy niekam pustím! Drogy, alkohol a cigarety! Čo si myslíš?! Že čo robíš?! Je to hnus a ty sama to veľmi dobre vieš, ale…“ „Nikdy som nebrala drogy!“ vykríkla som vtedy. Zato som si vyslúžila štyri zauchá. „Ale fajčiť, fajčíš! Piť, piješ! Je len otázka času, kedy začneš drogovať! A to ešte ani nehovorím o sexe!“ kričala. Vyčítala mi toľko vecí. Pravdivých i nepravdivých. Ja som už len mlčala a dívala sa do jej obviňujúcich očí. Zadívala som sa na doktora a v tej chvíli som vedela, že sa moja mama nesmie dozvedieť o tom, čo sa stalo. nemôže vedieť, že som tehotná. Pôjdem za Jakubom a poviem mu čo sa stalo. aj keď sa rozhodne vzdať sa dieťaťa a nikdy ho neprijme za svoje, nevzdám sa ho. Príliš veľa pre mňa ten malý človiečik, ktorý vo mne rastie, znamená. A navyše, nedokázala by som mu vziať život. „Ujo Jindra, prosím, nepovedzte mojím rodičom, že som tehotná.“ Nadvihol obočie a zložil si okuliare. Natiahol sa za mojou rukou a tuho ju stisol. „Elenka, neviem čo máš v pláne, ale prosím ťa, neurob hlúposť. Tvojím rodičom to oznámiť musím.“ „Teraz sa s vami nerozprávam ako s lekárom ujo Jindra, ale ako niekto veľmi blízky vášmu srdcu. Ako dcéra s otcom. Prosím vás, nehovorte im to.“ „To ti nemôžem sľúbiť Elenka, vieš, že…“ „Ja viem, ja viem!“ vyskočila som. „Len mi sľúbte jedno, že im najbližší mesiac nič nepoviete. Prosím. Pokiaľ sa niečo stane, tak im to oznámte, len nie teraz! Je toľko vecí, ktoré sa musia vyriešiť.“ Vzdychol si. „Mesiac je dlhá doba.“ „Dva týždne,“ šepla som. Slabo pokrútil hlavou a natiahol sa za telefónom. „To nemôžem Elenka. Objednám ťa na odbery, pôjdeš tam i so svojimi rodičmi. Bude to tak lepšie ver mi.“ Nahla som sa ponad stôl a oprela sa oň. „Týždeň, päť dní, tri dni… musím ísť za Jakubom a povedať mu, čo sa stalo. Nakoniec im to poviem i sama a prídem sem i s mamou, len mi dajte aspoň deň.“ Položil slúchadlo a zahľadel sa mi do očí. „Zajtra za mnou príď i s mamou. O desiatej ráno a porozprávame sa čo a ako. Pokiaľ sa nedostavíte, budem nútený zavolať tvojej mame Elenka. Máš nato deň, viac ti dať nemôžem.“ „Ďakujem,“ šepla som a vtisla mu bozk na čelo. „Ďakujem.“ Vybehla som z ambulancie a zamierila som k Jakubovi. Vedela som, že ujo Jindra, to mame povie. Dúfala som, že Jakub zareaguje pozitívne, ale neočakávala som to. Rozhodne som nastúpila do autobusu a nechala sa viesť na sídlisko, na ktorom Jakub žil. Aj keď povie, že dieťa nechce, ja som rozhodnutá ponechať si ho.