Pozerala som sa do prázdna a ignorovala doktora Medvídka, ako mame vysvetľuje všetko o zákroku. Stále som sa nedokázala zmieriť s tým, že by som mala o svoje malé prísť. Nenávidene som sa zahľadela na mamu, ale zároveň som ju chápala. Bola som hroznou dcérou, ale začala som si to uvedomovať až teraz. Ale to dieťa by ma mohlo zmeniť, urobiť ma lepšou. „A čo ty Elenka?“ opýtal sa ma doktor. Zahľadela som sa na neho a premýšľala nad tým, o čom sa s mamou mohol rozprávať. Nevedela som, čo sa deje. Nepočúvala som jeho, ani mamu. „Elenka, počúvala si nás?“ nadvihol pobavene obočie. Slabo som pokrútila hlavou. Mama mi strelila okamžite zaucho a doktor sa zamračil. „Nemyslím si, že to bolo potrebné pani Ackermanová.“ Mama sa na neho znechutene zadívala. „Viete pán doktor, už dlhší čas premýšľam nad tým, že svoju dcéru pošlem k inému gynekológovi. Mužovi som vravela, že na ňu máte zlý vplyv, večne bola len a len u vás. To predsa nemohlo nikdy dopadnúť dobre!“ Napriamila som sa na stoličke a zlostne sa zahľadela na mamu. „Čo tým myslíte pani Ackermanová?“ opýtal sa lekár prezieravo. „Pch,“ odfrkla si. „Mali by ste to vedieť sám. S vami strávila tak veľa času, vy so svojím staromládeneckým životom, ste ju museli nepriamo naviesť nato, čo robí. Alkohol, cigarety, sex,“ pokrútila naštvane hlavou. „Je mi ľúto pán doktor, ale vina padá na vaše plecia. Čo iné by ste mohli čakať, no nie? Pomaly prestávam obviňovať svoju dcéru za tie zverstvá čo stvára!“ Vedela som, kam toto celé bude ústiť. Moja matka si proste musí dokázať, že nie jej vinou sa zo mňa stalo to, čo sa stalo. Chcela svoju myseľ donútiť, že to nebolo jej výchovou. Zahanbila som sa nad svojou matkou a bolo mi ešte viac ľúto, že ma vynosila práve ona. Bolo to smutné, ale čím ďalej uja Jindru obviňovala, tým viac som ju neznášala. Jasné, nenávidieť svoju vlastnú matku je hriechom, veď ona mi predsa dala život. Ale ona sama mi predsa povedala, ako to ľutuje. Postavila som sa a po líci mi znova začali tiecť slzy. Šmahom ruky som ich zotrela a ospravedlňujúco som sa zahľadela na pána Medvídka. „Prepáčte pán doktor, moja matka je proste zarytá katolíčka a musí si dokázať, že nie jej vinou je zo mňa to čím som. Je mi neskutočne ľúto, že k jedinej osobe, ktorá pre mňa tak veľa znamená, sa moja matka správa takto hnusne. Zbohom pán doktor,“ zvrtla som sa na podpätku a vybehla z ordinácie. Počula som ešte, ako moja mama spustila spŕšku nadávok mojím smerom a nakoniec zato čo som práve urobila, začala uja Jindru obviňovať. I za toto. Nemal s tým nič spoločné, bol to len nepodmienený reflex, ktorému sa nedalo vyhnúť. Bola som si takmer nadmieru istá, že mama z miestnosti vypochodovala s ľadovým výrazom s mojou kartou v rukách. Pán Ujházi, ten starý úchyl, ktorému dá nepochybne moju kartu, bude neskutočne rád, že bude mať za pacientku takú mladú slečnu akou som ja. Moja matka by si však mala konečne uvedomiť, že i ja mám právo rozhodnutia. Podľa nej, bolo mojím rozhodnutím, piť každú sobotu večer, neustále sexovať s každým kto príde pod ruku a vyfajčiť tridsať cigariet denne. Nepoznala ma však. Jakub bol prvým mužom, s ktorým som sa milovala, pred ním som nikoho nemala, ale ona si zaťato húdla svoje. Bola som čiernou ovcou rodiny. Fajčiť som začala kvôli stresu v rodine, z napätia, ktoré bolo cítiť vo vzduchu. A pila som len príležitostne, nie každú sobotu. Vzdychla som si a nastúpila do autobusu. Možno je čas dať Jakubovi druhú šancu, alebo mu prinajmenšom vynadať. Je možné, že mi napomôže v úteku, ktorý plánujem. Len dúfam, že bude ochotný so mnou odísť. Sedela som na pohovke v Jakubovom byte a sledovala jeho nervóznu chôdzu. Na čele mu vystúpil pot a nepravidelne dýchal. „To nemyslíš vážne! Útek! Nečakáš hádam odo mňa, že ti pomôžem!“ hovoril a očami behal zo mňa, na priateľku, ktorá stála vo dverách. „Som prekvapená, že tvoja priateľka nejačí, že čakáš dieťa s inou. Navyše so šestnásťročnou,“ podotkla som len tak mimochodom. Dievča sa zasmialo, ale Jakub sa na ňu nahnevane pozrel a okamžite zmĺklo. „Je to moja sestra,“ zavrčal mojím smerom a bradou jej ukázal, že má vypadnúť. Chúďa dievča, mať takého brata. Nezávidím jej. Ech, aká som len sarkastická. Odkedy Jakub urobil to čo urobil, nemala som príliš veľkú chuť byť s ním v jednej miestnosti, ale na uskutočnenie svojho plánu som ho potrebovala. „Ja som toho názoru,“ ozvalo sa dievča, ktoré doposiaľ neodišlo, „že by si si to mala ešte raz premyslieť. Nevravím útek, ale to, či si to dieťa necháš. Predsa len máš šestnásť a celý život pred sebou. A zato, že môj brat je idiot a nevie dávať pozor, ty predsa trpieť nemusíš. Pokiaľ si ho ponecháš, brat ťa nepustí a vezme si ťa. Nakoniec, keď budeš plnoletá. A nemyslím si, že je to práve veľká výhra.“ „Mariana, mohla by si si dať pohov!“ ozval sa Jakub naštvane a v očiach mu sršali iskričky. K Mariane som pocítila určitú dávku sympatií, pretože to čo povedala, bolo nadmieru pravdivé, i keď plné sarkazmu. Vycítila som však, že mi chce len a len dobre. „Koľko máš rokov, Mariana?“ usmiala som sa na ňu. Uškrnula sa na môjho brata a prisadla si ku mne. „Devätnásť a ver mi, žiť s mojím bratom nie je vôbec med lízať. Neumyje si po sebe riad, všade necháva špinavé prádlo a navyše, nemá zmysel pre humor. O sarkazme ani nevravím, ten ho neskutočne vytáča. A ešte, pre teba som Maja,“ žmurkla na mňa a zasmiala sa. Mala príjemný hlas a z brata si jednoznačne uťahovala. Po tom týždni plnom kriku a nenávistných pohľadov, to bola príjemná zmena. „To je vážne taký hrozný?“ zatvárila som sa neveriacky, ale na perách mi ostával pobavený úškrn. „A dosť!“ skríkol nahnevane Jakub. Očividne už viac nemienil tolerovať posmešky, ktoré boli mierené na jeho osobu. „Oh, prepáč braček, ak som ranila tvoje mužské ego. Nevedela som totiž, že aj ty máš nejaké,“ zachichotala sa. Odvrátil sa od nej a zahľadel sa na mňa. Jeho modré oči boli plné protichodných pocitov. Až teraz som si uvedomila aký je vysoký a mužný. Dlhé blond vlasy mal zviazané na zátylku a ruky založené v bok. Presný prototyp dokonalého chlapa. Vzdychla som si. „Vieš Jakub, malo by to byť presne naopak, že? Ja by som mala túžiť po tom, aby to dieťa zo mňa vybrali a mama by sa ma mala snažiť presviedčať, aby som si ho nechala. Aby som nikomu nebrala život. Je to tak?“ Slabo prikývol. Pokračovala som: „Matka mi vždy všetko vyčítala. Je jasné, že som taká aká som, hlavne kvôli sebe, ale určitý podiel má na tom i ona. Nezvládala som to. Toľké napätie a nenávisť v jednom byte!“ pritisla som si ruky k spánkom. „Začala som fajčiť, potom i piť. Mama si dokonca myslí, že vlezem do postele s každým, kto príde pod ruku. Je mi ľúto, že si o mne takéto veci myslí, ale ešte viac mi je ľúto, že vinu zato akou som, zvaľuje na druhých. Chce sa zbaviť tej tiaže. Fajn, chápem ju, ale čo je veľa to je veľa. Chce obrať moje dieťatko o život a to jej proste nesmiem dovoliť. Obrala už o život mňa tými neznesiteľnými pravidlami. S otcom a večne hádala a ja proste… nechcem dopadnúť tak ako dopadla ona. A cítim, že to malé má silu zmeniť ma k lepšiemu. Chápeš?“ „Ja som stále toho istého názoru Elena. Mala by si sa vrátiť domov a prehodnotiť svoje rozhodnutie. Možno sa s matkou nakoniec dohodneš a dieťa si budeš môcť nechať. Potom sa budeme môcť vziať a…“ „Žiť ako šťastná rodina? Neblázni! Myslela som si, že ťa milujem, ale jediné čo som k tebe kedy cítila, bola túžba. Chcem od teba len menšiu pomoc, nič viac. Je to rovnako tvoje dieťa, tak ako moje a keď sa raz narodí, budeš mať právo navštevovať ho. Budeš predsa jeho otec. Len potrebujem zázemie a pevnú pôdu pod nohami. Moja matka nikdy nepristúpi nato, aby som si to malé nechala. A my dvaja spolu nikdy nebudeme šťastný.“ „Takže odo mňa žiadaš iba ochranné krídla? Pomoc k úteku?“ pokrútil neveriacky hlavou. „Radšej by som bral to manželstvo a rodinu.“ „My by sme nikdy nepripomínali rodinu, pochop to konečne!“ vykríkla som. Maja mi chytila tuho ruku a povzbudivo sa na mňa usmiala. „Nesmieš si to až tak brať, môj brat je nechápavý mamľas.“ „Ty sa do toho nepleť sestrička, jasné?! Nie je to tvoja vec!“ oboril sa na ňu. Maja mu venovala len krátky nahnevaný pohľad a pomaly vstala. Na papierik naškrabala nejaké číslo a podala mi ho. „Kebyže niečo potrebuješ, daj vedieť. Páčiš sa mi dievča,“ žmurkla na mňa a vyšla z miestnosti. Čoskoro bolo počuť buchnutie vchodových dverí. „To si tomu teda dal!“ povedala som a zamračila som sa naňho. „To teda áno! Nemá právo starať sa do vecí, do ktorých ju nič. A ty by si mala konečne myslieť racionálne a premyslieť si čo máš za lubom. Moja sestra je šialená a nemá všetkých päť pohromade. Porozprávaj sa ešte s rodičmi a potom usúď, čo je najvhodnejšie. Ja už sa na túto tému momentálne odmietam baviť. Mohla by si prosím ťa odísť? Bolí ma z teba hlava.“ Naštvane som sa postavila a napľula mu do tváre. „Mal by si sa k tomu stavať inak!“ skríkla som. „Ja?! Inak?! Prijal som zodpovednosť a uznal, že to bola moja chyba. Tvojím rodičom som potvrdil i to, že to ja som ťa zviedol, tak čo teda?! Ty tu hovoríš úplne nezmyselné veci o úteku. Ty od všetkého utekáš! Urob konečne záväzné rozhodnutie a mne daj pokoj!“ Strelila som mu zaucho a vypochodovala von. Nemala som na toto všetko nervy. Možno som mala o Jakubovi vyššiu mienku, akú si ozaj zaslúži.