Všetko sa na mňa rútilo, zo všetkých strán. Maja sedela oproti mne a mama ma tíško objímala. Povedala som jej všetko čo sa stalo a Maja ma po celý čas držala za ruku a dodávala mi tým silu. „Myslela som si, že Jakub bude jeden z tých typov, prepáč Mariana,“ pozrela sa ospravedlňujúco na Maju. Slabo pokrútila hlavou. „Nevadí. Viete, odkedy viem, že je Elena tehotná, tíško som dúfala, že sa spamätá. Aj keď nikomu by som nepriala za manžela takého idiota, akým je môj brat, ale predsa len… vyrastali sme spolu, vždy sme ťahali za jeden povraz, ale potom… úplne sa pomiatol. V ženách začal vidieť len výhru a snažil sa sám sebe dokázať, že on má vždy navrch a nie ony.“ Smutne som sa na ňu zahľadela. Nemala som pomaly chuť žiť, ale vedela som, že kvôli tomu malému, ktorého nosím pod srdcom, budem musieť žiť ďalej. „Hovoril s tebou o dieťati?“ opýtala som sa a pozerala som sa do blba. Prikývla. „Ono… už boli tehotné tri dievčatá v tvojom veku a obe si dieťa vzali. On… neviem ako to robí, ale presvedčil ich. Vravel, že vezme na seba zodpovednosť, ale…“ „Ale ako keby vravel: vezmi si to, nemá to zmysel,“ šepla som a po líci mi skĺzla slza. Zahľadela som sa Maji do očí. „On ešte bude ľutovať, že nebude vidieť, ako malé vyrastá. Nikdy sa ho ani nedotkne,“ zavrčala som. Mama si odkašľala. „Som názoru, že to nie je bohvieaký nápad. Aspoň na dieťa by prispievať mohol, bude predsa jeho otcom a ty…“ „Čo ja mama? Nikdy si sa neocitla v situácii, v akej sa ocitám teraz ja. Nikdy. Je mi to ľúto, ale je to tak.“ „Neocitla, ale si moja dcéra a…“ „Donedávna som nebola, pamätáš? Donedávna som bola len tá horšia z dvojice, donedávna si bola nešťastná z toho, že si ma deväť mesiacov strpela vo svojom tele. Inteligentná no predsa sprostá,“ pokrútila som hlavou a prudko vstala od stola. Vedela som, že prudké pohyby by som v tomto stave robiť nemala, ale momentálne mi to bolo jedno. „Ďakujem Maja, že si sem so mnou prišla. Pomohlo mi to, idem spať, dobrú,“ zvrtla som sa a vbehla do svojej izby. Nečakala som však, že na mojej posteli bude sedieť moja milovaná sestrička. „Veronika,“ povedala som odmerane a prešla ku skrini. Vytiahla som z nej nočnú košeľu s Mickey Mousom a slabo som sa usmiala. Spomienka na časy, keď som ešte žila normálnym životom, keď som mala frajera a tešila sa z maličkostí. Keď som nečakala dieťa, obdobie, keď som nepoznala Mira a spol. „Chceš niečo?“ obrátila som sa ku sestre, ktorá sa pozerala do neurčita a odkedy som ju oslovila, mlčala. V izbe bolo hrobové ticho ako predtým. „Mirovi som nedala,“ zavrčala a postavila sa. Ladným krokom prešla k oknu a pozrela sa na ihrisko. V noci a nadránom tam zvykli sedávať zamilované páry. Odfrkla som si, ale nič som nepovedala. „Nikdy som s ním nemala nič spoločné, som s jeho bratom, Marekom,“ dodala. „Keď si odišla pekne mu to vytmavil.“ „Marek nie je o nič lepší ako Miro, má toho na rovánši oveľa, ale oveľa viac, ako on.“ „Tá pravá sa ozýva,“ zasyčala a zahľadela sa mi do očí. „Vláčila si sa s nimi a bolo ti jedno čo tvrdia rodičia. Mira si rada provokovala, Mareka odsudzovala a ubližovala mu. Si len malá suka nič viac.“ „Malá suka,“ povedala som potichu a stlačila si koreň nosa. Bola som unavená, nemala som chuť hádať sa so sestrou. Chcela som len spadnúť do postele a spať, nič viac, nič menej. „Ba aj horšie!“ zavrčala. „Rodičia sa vždy zaujímali len o teba. Bolo im jedno aké známky nosím ja, bolo im jedno, s kým chodím. A je im to jedno i teraz, keď si im to povedala. Starajú sa len o toho tvojho malého bastarda, večne si hlavnou témou bola ty a…“ „Čo tu riešiš, ha?“ rozhodila som rukami. „Neviem o čo ti ide Veronika, ale…“ „Elena, nerob sa, okey? Vždy si bola u rodičov na prvom mieste, a ja? Ja nič! Bolo samozrejmé, že som nosila jednotky, že som sa bavila len so slušnými a bola predsedkyňou triedy. Ani si nevšimli, keď som skĺzla v matike! A teraz, keď to vedia, je im to ešte viac fuk, pretože…“ „Nemusíš sa opakovať! Veľmi dobre vieš, že to tak nie je! Tebe vždy dôverovali, ja som ich dôveru stratila, nechci ju stratiť i ty. Spamätaj sa, kým je ešte čas.“ Prekrútila očami. „Ja, že sa mám spamätať?! Ich dôveru si si získala, prakticky hneď po tom, ako počuli, že by si chcela ujsť! I interrupcia je pre nich niečo protizákonné, skôr či neskôr by ti to decko povolili, to je jasné ako facka. Katolíci! Ježkove oči! Ja to tu tak nenávidím, a teba dvakrát tak veľmi!“ Ukázala som na dvere, a ľadovým hlasom som povedala: „Vypadni z mojej izby!“ bolo to skôr zvolanie, či príkaz, ako normálny tón, ale umierala som od únavy, nezvládla by som ďalší príval výčitiek. „Je len a len tvoja vec, s kým si, je tvoja vec, aké máš známky. Dopadni tak ako ja, s deckom v šestnástich. Marek nie je práve najúžasnejší chlap a skôr či neskôr…“ „Teraz mám šestnásť, ak si si nestihla všimnúť a…“ „Skôr či neskôr, dopadneš horšie ako ja. A teraz vypadni, nemám náladu na tvoje výlevy. Choď za psychiatrom a mne daj pokoj!“ Urazene pozdvihla hlavu a s tresknutím dverí opustila izbu. Dopadla som na kolená a tvár si vložila do dlaní. To čo som povedala, bolo úprimné, ale… nebolo to vôbec správne.