Nikdy nemal rád zmenu. Práve preto sa i dnes neskoro večer vybral tou istou cestou ako vždy. Lialo ako z krhly, no rozhodol sa, že nepôjde autobusom. Koniec koncov to nebolo až tak ďaleko. Zababušený v teplej vetrovke s kapucňou na hlave kráčal po vyľudnených uliciach. Pouličné lampy vytvárali vo svojom okolí ostrovčeky svetla a dažďové kvapky sa v ich žiare ligotali ako malé kúsky diamantov. Kráčal pritisnutý pri výkladoch, vyhýbajúc sa spŕške kvapiek, ktorú z mlák na chodník rozstrekovali autá prechádzajúce okolo. Už len pár metrov a bude doma. V teple a v bezpečí. Svetlá reflektorov, zvuk kolies na mokrej vozovke a ďalšie auto mizne v tme.

***

Muž v čiernom kabáte, s golierom vyhrnutým až po bradu, sa skryl pred reflektormi oproti idúceho auta. Nechcel predsa, aby ho zbadal. Sledovali tohto chlapca už vyše pol roka a stále si neboli istí, či je to on. Usmial sa. Dnes sa to však určite dozvedia. Ten plán vymyslel on sám! Niekedy musel žasnúť nad svojou inteligenciou. Chlapec sa mu skoro stratil z dohľadu, a tak pridal do kroku. Ani sa veľmi nečudoval, že ten fagan ešte neprišiel na to, kým je. Za ten polrok, čo z neho takmer vôbec nespustil oči, zistil, že je až priveľmi opatrný a puntičkársky a jeho život je taký nudný, až mal chuť si odrezať ucho, len aby sa dačo dialo. Začínal chápať počínanie Van Gogha.
„Bože!“ vzdychol si. „Ten chlapec je posraný ešte aj z obyčajnej tmy.“

***

Keď prechádzal popred tmavú bočnú uličku, začul akési zvuky. Podišiel bližšie a uvidel troch mužov, ako sa skláňajú nad postavou ležiacou na zemi a dávajú jej pocítiť silu svojich kopancov. Srdce sa mu rozbúchalo tak rýchlo a silno, až mal pocit, že mu každú chvíľu vyskočí z hrude a samo sa dá na útek. Zovrelo mu žalúdok. Mal si hľadieť svojho, ako to robil vždy, no tentoraz mu to nedalo. Nerozumel tomu. Netušil, čo sa to s ním deje. Nikdy nebol odvážny. Bol nekonfliktný, s nikým sa neškriepil, ani sa nikdy nebil. Podľa tejto typológie mal vziať nohy na plecia a utekať kadeľahšie. No niečo mu v tom zabránilo. Možno sa v ňom prebudila odvaha, možno hlúposť, a možno v každom z nás kdesi hlboko drieme hrdina. Alebo bol len zblbnutý z tých amerických filmov a seriálov, v ktorých sa hlavná postava vždy postaví proti zlu a zo všetkého vyviazne živá a zdravá.
„Nechajte ho!“ zakričal najodvážnejšie ako vedel, no sám počul, ako sa mu hlas trasie a jeho výkrik znie ako štebot zraneného vtáčaťa.
Keď sa traja chlapi otočili k nemu, vyschlo mu v hrdle a žalúdok mu zovrelo tak, až mal pocit, že sa povracia.
„Zavolal som políciu. Každú chvíľu sú tu,“ vykríkol po druhýkrát, dúfajúc, že ich tým zastraší.
„Prečo som vlastne nezavolal políciu,“ zúfal si v duchu.
Zhlboka vdychoval studený vlhký vzduch a nebol schopný urobiť jediný krok. Siluety troch mužov sa zatiaľ približovali k nemu. Svetlo z ulice im osvetlilo tváre. Žiaril im na nich úsmev a z chladných očí sálala škodoradosť a opovrhnutie.
„Čo chceš!“ vyštekol na neho najväčší z nich a bez varovania mu vrazil do nosa.
Zvalil sa na zem a schúlil sa do klbka, brániac sa pred dorážajúcimi kopancami a buchnátmi. V uličke sa ozýval odporný slizký smiech a jeho bolestivé stonanie. Cítil vôňu vlhkého asfaltu, ku ktorému sa tisol celým svojim telom, akoby ho mal zachrániť, zatiaľ čo mu teplá krv stekala po tvári. Šok mu rozbúchal srdce a zrazu sa mu všetko zdalo ako vo sne. Toto predsa nemôže byť pravda. To sa nemôže diať. Začul plechový zvuk. Otvoril oči a cez ruky, ktorými si bránil tvár, uvidel nôž, vyskakovačku.
„Ukážem mu, ako u nás nakladáme s hrdinami,“ zaškeril sa najväčší z chlapov a oči sa mu zaleskli od zvrátenej radosti.
Vedel, že toto je jeho koniec. Nechcel zomrieť. Mal ešte celý život pred sebou, toľko toho ešte nezažil. Zacítil, ako mu čepeľ vniká cez kožu až do mäsa. Ostrá pálivá bolesť mu pohltila celé telo a po nej nasledovala ešte ďalšia a ďalšia. Nakoniec všetko utíchlo. Počul len tlkot svojho srdca. Bum, bum… Bum, bum. Stále pomalší, stále slabší. Bum, bum. Zavrel oči a jeho myseľ sa ponorila do temnoty.