„Dobre, to stačilo!“ skríkol chlap v hnedom kabáte, ktorý len pred chvíľou ležal v kaluži krvi opodiaľ.
„A kde sú naše peniaze?!“ spýtal sa jeden z útočníkov a pevnejšie zovrel rukoväť noža.
„Tu máte. A vypadnite. Je mi z vás zle!“ okríkol ich a vtlačil mu do ruky balíček bankoviek.
„Vďaka! Možno by sme to urobili aj zadarmo, keby sme vedeli, že to bude taký ufňukanec,“ zasmial sa, oblizol si pery a s úsmevom sa pozrel na svojich kumpánov.
„Zmiznite,“ znechutene na nich zagánil chlap v plášti.
Chvíľku potom ako útočníci s dobrou náladou zmizli v tme, sa v slabom kruhu svetla pred bočnou uličkou objavil ďalší muž. Podišiel bližšie k dobodanému telu a pozrel na svojho spoločníka.
„Dobre,“ ozval sa. „Uvidíme, či je to on.“
„A čo ak nie je?“ pozrel na neho neveriacky jeho spoločník. „To ťa netrápi, že si možno zabil nevinného človeka?“
Muž v čiernom kabáte s vyhrnutým golierom sa zasmial. „Sledoval som ho pol roka. Môžeš zabiť niekoho, kto nežije?“
Jeho spoločník znechutene potriasol hlavou.

***

Dažďové kvapky nemilosrdne padali na jeho telo a miešali sa s krvavou mlákou pod ním.
Zhlboka sa nadýchol a zastonal od bolesti.
„Čo sa to stalo?“ nechápal.
Potláčajúc bolesť sa s námahou posadil. Uvedomil si, čoho bol svedkom, dych sa mu zrýchlil a srdce rozbúchalo ako veľký zvon. Pozrel sa k miestu, kde pred chvíľou ležalo dobité telo, ale v tomto momente bola ulička prázdna.
„Tak toto je vďaka,“ vzdychol si nahnevane.
Opierajúc sa rukami o múr sa pozviechal zo zeme a zamieril domov. Bol ako v tranze. Zo svojej cesty si pamätal len určité útržky. Mokrú ulicu, schody do svojho jednoizbového bytu, tak známe dvere a zakrvavená tvár pred zrkadlom, keď si prezeral zranenia.
Sadol si na posteľ vo svojej izbe. Načúval bubnovaniu neutíchajúceho dažďa a kvapky z mokrých šiat tvorili na koberci pod ním malú tmavú mláku. Mokré vlasy mu padali do očí a v rukách držal svoje zakrvavené šaty, nevediac z nich spustiť oči.
„Toto je len sen. Je to len sen,“ opakoval si stále dookola.
Zrazu sa mykol. Pred ním stál muž v čiernom kabáte s bielymi krátkymi vlasmi a čierne prázdne oči upieral naňho.
„Kto ste?“ vydýchol. „A ako ste sa sem dostali?“
„Som ten, čo pozná odpovede na tvoje otázky,“ prehovoril chlap a na tvári sa mu objavil slizký úsmev.
„Kto ste!?“ skríkol ešte raz a od hnevu zovrel päste pripravený sa brániť proti tomuto votrelcovi.
„Nechcem ti ublížiť. Viem, čo sa ti stalo a chápem, že si rozrušený, ale musíš sa upokojiť.“
„Upokojiť?! Mám sa upokojiť?! “ skríkol na cudzinca.
„Vidíte moju tvár? Pred chvíľou som mal zlomený nos a určite niekoľko tržných rán na tvári. Teraz na nej nemám ani ranku.“
Vyhrnul si rolák a ukázal na brucho a hruď. „Bodli ma nožom najmenej trikrát a jediné, čo mi po tých ranách zostalo, sú malé jazvy. Jasné, že som rozrušený!“
„Chápem.“
„Chápete?! Ako to môžete chápať?!“
„Patrím ku skupine, ktorá sa stará o takých ľudí, ako si ty. Pomáhame im naplniť svoj osud.“
„Ľudí ako som ja? Ich osud? Čo to tu trepete?“
„Poviem ti jeden prastarý príbeh. Príbeh o skupine piatich ochrancov. Možno je to pravda a možno iba legenda. Bola im daná moc. Moc, ktorú mali využiť na ochranu nevinných a bezmocných, na presadzovanie spravodlivosti, na boj proti zlu. Ich potomkovia zdedili túto moc i poslanie. Aj ty si potomkom jedného z nich. Máš vzácny dar. Tvoje telo sa dokáže uzdraviť oveľa rýchlejšie ako telo obyčajného človeka.“
„To znamená, že… že som nesmrteľný?“ spýtal sa už pokojnejšie, nespúšťajúc zvedavý pohľad z cudzinca pred sebou.
„Kdeže,“ zasmial sa chlap. „Dokážeš sa len rýchlejšie regenerovať. No ak ti niekto odsekne hlavu, tak to nerozchodíš!“
„A ako ste vedeli, že som to práve ja?“
„Tvoj otec patril kedysi k nám. No potom zmizol a s ním aj ty. Trvalo nám to, no nakoniec sme ťa našli.“
„Vy ste poznali môjho otca?“
„Áno, no to teraz nie je dôležité. Prišiel som za tebou, aby som ti ponúkol našu pomoc. Nemusíš to prijať, ale ver mi, lepšie urobíš, ak povieš áno. Dobre sa o teba postaráme a naučíme ťa všetko, čo potrebuješ, aby si naplnil svoje poslanie.“
Nebol hlupák a vedel čítať medzi riadkami. Z tohto chlapa mal husiu kožu. Mal iba jednu možnosť.
„Dobre. Platí,“ povedal nakoniec a pokúsil sa o úsmev. Aspoň sa dozviem niečo o svojom otcovi, pomyslel si.

***

Muž v dlhom čiernom kabáte vyšiel do studenej noci. Striasol zo seba chlad a vyhrnul si golier, aby sa aspoň ako tak ochránil pred stále neutíchajúcim dažďom. Nastúpil do čiernej limuzíny značky mercedes, ktorá na neho čakala pred vchodom a usadil sa vedľa postaršieho muža s prešedivenými vlasmi.
„Tak čo? Presvedčil si ho?“ spýtal sa muž čakajúci v aute.
„Samozrejme,“ prikývol druhý.
„Hodí sa na tú prácu?“
„Sám som ho vybral.“
„Nič netuší?“
„Nie. Urobí čo mu povieme. Presvedčíme ho, že to musí urobiť pre dobro krajiny. Sledoval som ho dlho. Dá sa ľahko ovplyvniť. Bude skvelým prírastkom do našej agentúry.“
„Dobre. Dobre,“ prikývol postarší muž a zadíval sa do usmoklenej noci, ktorá sa rozprestierala za oknom idúceho auta.