Tma, mrákava. Nekončiaca temnota s nádejou na konci bieleho svetla. Či sa mi azda len tá nádej stráca , ako čerstvo napadaný sneh s narastajúcou teplotou? Snívam a či azda bdiem? Pocítim zasa iskru , ktorá vo mne rozbliká pocit nádeje pre lepšie zajtrajšky? Netuším .. Moje oči sú slepé a uši nepočujú. Ústa sú nemé a nepočujúci krik o pomoc zaniká v dunení mojej hlavy.  Svaly sú ochabnuté a zo mňa sa postupne stáva prázdna schránka. Duša mi pomaly opúšťa telo a neviem, čo robiť ďalej so sebou.  Topím sa v beznádejí a strachu. Démoni číhajú na každom kroku . Každým nádychom sa čoraz viacej prepadám do priepasti z ktorej niet úniku. Hľadám východ ,ale čoraz viacej sa strácam v labyrinte bolestí a útrap. Jediné čo moje oči sú schopné vidieť sú démoni bažiaci po mojom strachu a úzkosti. Nedokážem sa im postaviť z očí do očí. Som paralyzovaná. Ako korisť lapená dravou šelmou.  Pomaly ma trhá na kusy a ja po tichu trpím. Nedokážem ten teror zastaviť a tak sa len prizerám z diaľky.  Moje srdce bije čoraz pomalšie.  Stvrdne azda na kameň a ja budem prázdna schránka tak ako vo vnútri ,aj na povrchu?  Nevládzem sa postaviť zo zeme nieto ešte s démonmi okolo mňa bojovať. Postupne sa im oddávam celá. Odovzdávam im všetko , čo zo mňa ešte zostalo.  Pomaly uhasína môj plamienok. Škrtnúť novou zápalkou? Nemám na to chuť a ani silu. Všade vôkol seba vidím len tmu a smútok. Pochmúrne sú aj mraky nad mojou hlavou, keď kľačím na kolenách a moju tvár zmýva voda. Azda sa v tej rieke nevypovedanej bolesti a strachu utopím!  Počujem definitívny zvonec na mojej ceste?  Či je to len zvonenie zvonu, ktorý ma varuje pred mojou porážkou? Cítim sa roztrhaná na kusy. Ako keby som bola na dve polovice. Nič nie je úplné a už vôbec nie ja. Tak ako zapadá slnko za oblaky a po svetle prichádza tma, tak aj ja sa mením na popol z ktorého sa Fénix už znovu nenarodí.