,, „Najhoršia samota je zostať bez úprimných priateľov.“

Teraz už viem ,čo znamená veta stratená v dave.  Nech idem kamkoľvek nikde sa necítim vo svojej koži.  Po mojom boku už nevidím žiadnych ľudí.  Neviem ,aké to je sa na niekoho obrátiť , keď potrebujem pomoc.  Všetka ilúzia o ľuďoch sa mi už načisto rozpadla a to som ju nemala príliš veľkú.  Odmietam ísť zároveň s davom tým smerom , ktorým idú všetci. Radšej si pôjdem svojou vlastnou cestou , nehľadiac na to aká ťažká bude. Zatnem zuby a pôjdem ďalej.  Nič iné mi ani nezostáva.  Nechám sa viesť životom a nebudem sa snažiť už do neho radikálne zasahovať , ako doteraz. Čo sa má stať to sa stane. Nie vždy to dokážem ovplyvniť.  Riadim sa vetou : ,,Čo ma nezabilo , to ma posilní“ . Keď nie aj hneď , tak časom prídem na to ,že mi to niečo dalo do budúcnosti.  Všetko zlé je na niečo dobré.  Zlomené srdce ma spravilo viacej opatrnejšou a v niektorých veciach aj ustráchanejšou ,ale to mi nevadí.  Stratiť ilúziu a nádej zo dňa na deň ma spravilo viacej racionálnejšou.  Zdravotný stav ,čo mi večne blbne mi pomohol uvedomiť si, aby som nebrala veci ako samozrejmosť. Nie to ,čo mám dnes môžem mať aj zajtra. Môžem to do jednej sekundy všetko stratiť nenávratne.  Keď spadnem na dno a nevládzem sa postaviť a nikoho vedľa seba nevidím ma naučilo sa spoliehať len sama na seba .  Predsa aj vlastný tieň ťa môže zradiť.  Výhovorky od druhých a ignorácia ma naučili, že ľudia , ktorí s tebou nechcú tráviť čas, tých jednoducho neprinútiš a nepresvedčíš ,aby ho s tebou trávili po tvojom boku. Ak nechcú tak nebudú . To je v poriadku. Nie každý kto prešiel mojim životom tu mal byť navždy.  Už nebudem nikdy pre nikoho prechodnou stanicou a radšej zabuchnem dvere skorej než sa niečo také stane.  Je pravda ,že sa niekedy cítim ako votrelec ,čo sa v tomto svete poneviera bez toho ,aby vedel kam má ísť.  Možno som takmer bez priateľov ,ale radšej budem mať dvoch , troch pravých ako sto falošných.  Viem ,že keď niečo mám môžem im zavolať a oni ma vypočujú.  Avšak neovplyvním ten vnútorný nepokoj , ktorý v sebe mám , keď prechádzam po ulici a vidím všetkých tých ľudí.  Mám pocit ,že všetci našli svoje miesto a sú šťastní , len ja stále neviem kam patrím.  Snáď na to prídem v budúcnosti.  Je pravda ,že sa cítim stratená v dave ,ale už o čosi menej stratená sa cítim vo vnútri seba. Mám pocit ,že idem správnym smerom , prvý raz v živote. Som na tom mieste na ktorom mám aj byť.  Viem ,že ešte si musím prejsť miliónmi lekcii ,ale som na ne pripravená. Aj keď spadnem , možno zostanem na chvíľu ležať ,ale potom sa opäť postavím na nohy a budem pokračovať v ceste.