Dupot kopýt a unavené výdychy zvieraťa sa niesli lesom sťa ozvena odrážajúca sa od množstva kmeňov lemujúcich cestu a týčiacich sa do obrovských výšok. Temné okolie bolo pohrúžené v úplnom tichu, akoby i les zadržal dych, obávajúc sa toho, čo prichádza. Kôň cválal najrýchlejšie, ako vládal. Popadané pestrofarebné lístie sa spod jeho kopýt zdvíhalo zo zeme a opäť ladne klesalo do prachu úzkej cestičky, no mohutný jazdec ho i tak neustále poháňal a nedal mu ani na chvíľu vydýchnuť.

Vedel, že sú blízko. Cítil ich prítomnosť. Uprene hľadel pred seba na zvažujúcu sa cestu, akoby mocou svojho pohľadu chcel priblížiť to, čo sa skrýva na jej konci. Začul škrek, ozývajúci sa spoza husto posádzaných stromov a nepreniknuteľného podrastu, ktorý sa miestami zdvíhal až do výšky dospelého muža.

Sú tu! pomyslel si a pevnejšie zovrel opraty zvieraťa.

Spozoroval čierne telá, ktoré sa mihali medzi mohutnými kmeňmi stromov. Prikrčil sa a ešte raz popohnal svojho koňa. Márne. Pozrel sa na zapadajúci červený kotúč a v jeho očiach sa zablyslo odhodlanie. Dostane sa k svojmu cieľu, aj keby sa musel prebiť cez tisícku nepriateľov.

Nemal strach. Bol účastníkom mnohých bitiek a do náručia smrti poslal už veľa bojovníkov. Dnes už to pre neho nebolo nič výnimočné. Vzrušenie to áno, ale strach nie.

Spomenul si, ako sa po prvýkrát postavil vedľa svojho otca na bojovom poli. Mal iba šestnásť. Srdce bijúce ako obrovský zvon, adrenalín prúdiaci v žilách a zbystrujúci jeho zmysli, ruky lepkavé od potu, dych zrýchlený a zrak zastrený. Bolo mu na zvracanie.

„Musíme bojovať, otec?“ spýtal sa vtedy. „Niekedy nemáme na výber, synak,“ znela mu v ušiach otcova odpoveď.

Niekedy nemáme na výber, prebleslo mu teraz mysľou. Ani on nemal na výber. Osud si ho našiel, nech sa pred ním skrýval kdekoľvek.

***

Na údolie padla tma. Les ležal v mŕtvolnom tichu. Žiadne nočné vtáctvo, žiadny dravci, ani hmyz. Len napätie, ktoré viselo vo vzduchu sťa čepeľ gilotíny.

To je ich čas. Jeho čas, pomyslel si. Nemohol uveriť tomu, že sa vrátil. Mal byť predsa mŕtvy.

To musí byť nejaký omyl, nádejal sa v duchu. Všetko však nasvedčovalo tomu, že je opäť späť.

Ticho jesennej noci preťal hlasný, škrípavý škrekot. Kôň sa spätil a prekvapeného jazdca prudko vymrštilo zo sedla. Prekotúľal sa na nohy a vzápätí zo seba stiahol ťažký plášť, ktorý by mu v boji len prekážal. Z dvoch pošiev na chrbte vytasil dva dlhé meče so širokou čepeľou. Prikrčil sa. Vyplašený kôň zmizol v hustnúcej tme.

„Vďaka za pomoc, priateľu!“ zašeptal jazdec a usmial sa. „Odtiaľto to už zvládnem sám.“

Ďalší škrekot a spoza stromov sa vyrútilo niekoľko stvorení čiernych ako sama noc. V pokrútených rukách držali krátke meče a z rozďavených papúľ im trčali ostré tesáky.

„Tak poďte!“ zakričal na nich. „Poďte si po svoju smrť!“

Jedno zo stvorení sa naňho prudko vrhlo, no bojovník útok vykryl inštinktívnym pohybom ľavej ruky a jediným energickým úderom nepriateľovi odťal hlavu. Ďalšiemu vrazil plecom do brady a bodol mu do hrude. Práve včas zbadal blížiacu sa čepeľ, smerujúcu priamo na jeho srdce. Rýchlym polobratom sa jej vyhol a prekvapenému protivníkovi zabodol meč do krku. Stvorenie zachrčalo a mŕtve padlo k jeho nohám. Ďalších dvoch útočníkov zložil na zem skôr, ako sa k nemu vôbec priblížili. Mečom v ľavej ruke vykryl ďalší úder a pravým bodol súpera do slabín. Následne mu sekol do krku, z ktorého vystrekla čierna hustá tekutina a stvorenie sa s chrčaním zviezlo na zem. Útok ustal. Bojovník zhlboka dýchal, odhodlane však hľadel do čiernych nenávistných očí nepriateľa, ktorý utvoril okolo neho kruh. Kruh smrti. Pretože iba to na neho v tejto chvíli čakalo.

Ďalší rev a nepriateľ sa na jazdca vrhol ako roj krvilačných kobyliek. Bojovník sa oháňal mečmi na všetky strany, sekal, ťal a bodal, uhýbal sa a rozsieval okolo seba smrť. Cítil, ako sa mu ostrie ich krátkych mečov zarezáva do kože, mäsa a svalov, no bojoval stále ďalej. Mal bodné rany na rukách, hrudi i na chrbte, no neustával. Jednému protivníkovi preťal krk, druhému vybil úderom rukoväte všetky zuby a ďalšiemu rozsekol lebku na dvoje. Ostrie jeho zbraní sa mihalo v tme ako krídla nočného motýľa, ktoré jediným dotykom prinášajú nepriateľovi bolesť a smrť.

Útok opäť ustal. Bojovník krvácal z početných rán. Zuby zaťaté, dlane zovreté okolo rukovätí mečov. Zhlboka dýchajúc sa obzeral okolo seba, hladiac do odporných zvráskavených a predĺžených tvári. Zdvihol sa vietor a rozhýbal tisíce listov všetkých farieb, od medenej až po šarlátovú, ktoré sa prizerali tomuto divadlu. Šumenie sa nieslo lesom ako potlesk a v povetrí sa ticho vznášali tmavé tiene padajúceho lístia.

Jazdec zhlboka dýchal a z jeho úst, tak isto ako z úst jeho nepriateľov, sa do studenej noci vznášala biela para, ktorá nehlučne mizla vysoko v korunách stromov.

„Na čo čakáte?!“ prerušil ticho bojovník. „To je všetko?! Tak poďte!“

Po týchto slovách sa naňho vyrútila ďalšia vlna, ktorá narazila na ostrie jeho dvoch mečov ako oceán na útes. Tvrdohlavo odolával svojim nepriateľom, no pri každom ďalšom údere, každej rane, ktorú rozdal či prijal, cítil, ako mu z tela uniká a stráca sa v nenávratne ďalšia časť z jeho síl.