Chlad a ticho. Tma... a bolesť! Neznesiteľná bodavá bolesť, ktorá mu ochromila všetky zmysli. Darlan mal pocit, že sa mu rozletí hlava. Pevne prižmúril oči a z hrdla sa mu vydral zmučený výdych. Pod sebou zacítil chladnú kamennú dlážku, oprel sa o ňu dlaňami a po vynaložení značného úsilia sa opatrne posadil.

Zaťal zuby a jemne sa dotkol pulzujúcej rany na zátylku. „To nemuselo byť,“ zasipel do tmy a ticha.

Keď si jeho zrak zvykol na temnotu, v diaľke uvidel matné červené svetlo. Vychádzalo zo schodov za rohom a osvetľovalo miestnosť akurát natoľko, aby bol schopný určiť, že je vo väznici. Z troch strán na neho chladom dýchali kamenné steny a jediný východ bol zatarasený mohutnými mrežami. Pomaly vstal, podišiel k radu železných tyčí a vyskúšal pevnosť každej jednej z nich. Všetky však pevne držali na svojom mieste.

Pohľadom zablúdil k miske, ktorá mu v tejto chvíli ležala pri nohách a do ktorej takmer nevedomky kopol. Obsahovala zvláštnu zmes kašovitej formy neurčitej farby. Nevychádzala z nej žiadna vôňa, čo bolo však dôležitejšie, ani žiaden zápach. Pôsobila takmer ako rozdrvený kameň. Darlanovi to však bolo jedno. Nejedol niekoľko dní a nad ponúknutým jedlom, nech už v tej miske bolo čokoľvek, neohrnul nos.

Neveľkú porciu zhltol bleskovo. Misku položil na zem a uprene sa zahľadel na schodisko, ktoré vďaka tmavočervenému závoju pôsobilo ako dračia tlama.

„Musím zmiznúť,“ povzdychol si. Ten pocit, tušenie, ktoré ho zaviedlo do tohto mesta, tu však bolo stále. „Moren,“ zašeptal, nevediac prečo si spomenul práve naňho. „Žeby to bol on? To predsa nie...“

„Hej!“ zakričal smerom k schodisku, ktoré bolo osvetlené blikotavou žiarou fakle. „Hej! Je tu niekto?! Chcem hovoriť s Morenom. S čarodejom Morenom! On vie kto som!“

Zo schodov sa ozval hlasný dupot a do miestnosti vstúpil mohutný strážnik. Bol vysoký, pevný a mladý. Darlan mu hádal tak dvadsať, možno dvadsaťtri rokov. Nad hornou perou mu pučal chumáčik svetlých fúzov a spod hustého obočia mu vykúkalo dvoje modrých neskúsených očí. Správal sa však ako ostrieľaný harcovník. S poriadnym rozmachom tresol pevnou hrubou palicou po mrežiach. „Drž hubu!“ zreval ani tur. „Mne je úplne jedno, čo chceš! Ak ešte cekneš, vbehnem dnu a ukážem ti, ako sa u nás zachádza z väzňami!“

Na Darlanovej tvári, ktorá sa pred mladíkovým pohľadom úspešne ukrývala v hustej tme, sa objavil úsmev. „Prepáč,“ ospravedlnil sa. „Nemohol by si mi aspoň povedať, či sa už Moren aj so svojimi mužmi vrátil?“

„Nie, nevrátil sa!“ zvrieskol mladík, akoby bol Darlan nedoslýchavý. „A už buď ticho!“ Po týchto slovách sa rezolútne otočil a bez ďalších slov zmizol za rohom. Zrejme chcel pôsobiť dramaticky.

Darlan sa posadil do vzdialenejšieho kúta cely, do tmy, ticha a samoty. Oprel sa o studenú stenu a rukou narazil do niečoho mäkkého. Do nosa mu udrel zápach hniloby, výkalov a bohvie ešte čoho. Skoro si až prial, aby ho opäť rozbolela hlava. Vtedy aspoň necítil nič okrem bolesti. Zavrel oči a premýšľal. Ak sa naozaj vrátil, a všetko naznačuje tomu, že sa vrátil, nikde nebude v bezpečí. Na tomto mieste však určite nie. Musí nájsť Morena a presvedčiť ho, aby s ním odišiel z tohto mesta odsúdeného na zánik.

***

Malá drevená miestnosť ožiarená ohňom z nízkeho kozuba. Vládne v nej príjemné teplo. Na zemi kľačí chlapec, hrá sa s dreveným koníkom. Pred úzkym dubovým stolom stojí žena. Pripravuje večeru. Obzrie sa. Má krásnu tvár, divo rastúce dlhé havranie vlasy jej padajú do smaragdových očí, plné rubínové pery zvádzajú k bozku. Usmieva sa. Darlan jej úsmev opätuje. Je to jeho domov, všetko, čo v živote chcel. Je spokojný, šťastný. Má však svoje poslanie, svoj osud. Môžete mu na chvíľu uniknúť, obalamutiť ho, no nakoniec si vás nájde a za vašu opovážlivosť si vyžiada vysokú cenu.

Obraz sa náhle mení. Steny chalúpky sa začínajú triasť, hýbu sa, približujú, dusia ho svojim žiaľom, nárekom, áno, nariekajú, počuje ich strašný, srdcervúci vzlykot. Do ticha noci zaznie bolestivý výkrik a miestnosť sa rozpadá na biliardu malých čiastočiek vznášajúcich sa v krvavom svite mesiaca sťa karmínové svätojánske mušky. A za touto stenou, za tmavočerveným závojom mesačného svetla, padá pod ostrím dlhého meča chlapec. Krehké, malé telíčko mizne vo vysokej tráve, ktorej dlhé stebla sa na koncoch sfarbujú pod  rúškom krvi. Ďalší výkrik a vedľa chlapcovho tela sa ukladá telo jeho mŕtvej matky.

„Nie!!!“ Rev zraneného muža, Darlan sa vrhá k svojej rodine. Spúšťa sa na kolená, dotýka sa ich nehybných tvárí a z hrdla sa mu derie výkrik rozorvaného, krvácajúceho srdca.

Po koľkýkrát? Po koľkýkrát ho jeho kruté podvedomie prinútilo toto všetko prežiť? Po koľkýkrát za tie roky?

Slané slzy mu stekajú po lícach, padajú na telá ležiace pod ním. Zdvíha tvár k nebu, narieka. Nad ním stojí muž, čepeľ dlhého meča mu nemilosrdne vráža hlboko do hrude. Darlan klesá do trávy vedľa svojej rodiny. Čaká, víta smrť roztvorenou náručou, prosí Boha, aby tu a teraz zomrel spolu so svojimi blízkymi.

Po koľkýkrát? Koľko raz to bude musieť ešte prežiť?!

Otvoril oči. Po chrbte mu stekal studený pot, zrýchlený dych sa sípavo odrážal od mĺkvych stien a prudko bijúce srdce mocne klopalo na hruď. Desivé ozveny jeho nočnej mory.

Aj napriek tomu si však dokázal všimnúť tmavú postavu nemo stojacu pri mrežiach. „Je mi ľúto, čo sa stalo.“ Mladý drsný hlas sa niesol celou ani trepot množstva havraních krídel. „Porozprávam sa s kráľom.“

„Moren?“ Darlan sa zdvihol na nohy a podišiel bližšie. Bol to Moren. S unavenou, bledou tvárou a krvou podliatymi očami, no živý a zdravý. „To nepomôže,“ pokrútil hlavou Darlan.  „Ty to nechápeš. Kráľ vás všetkých zapredal. Jediné, po čom túži je moc a jediné, o čo sa stará je jeho vlastný život!“

„To je hlúposť!“ Moren pravou rukou urobil rázne zamietajúce gesto. „Je to predsa kráľ! Jeho ľud je všetko čo má!“

„Jeho život je všetko, čo má!“ zasmial sa Darlan. „Nie jeho ľud.“

„To nie je pravda!“

„Počúvaj ma Moren! Pusti ma odtiaľto! Musíme okamžite zmiznúť z tohto mesta! Nečaká ho nič len skaza a smrť.“

„Nie!“ odporoval Moren zvýšeným hlasom. „Kráľ vie, čo robí! Je to predsa kráľ!“

„A čo to znamená, Moren? Čo znamená byť kráľom. Je to človek, tak isto ako ja alebo ty. Akurát sa šťastne narodil. To, že je kráľom, neznamená absolútne nič. Neznamená to, že vie všetko, ani že má vždy pravdu a už vôbec to neznamená, že robí len dobré rozhodnutia. Čo pre teba kedy urobil, Moren? Ha?“

„Je to predsa kráľ, on vie, čo je pre ľud najlepšie.“

„Hovoríš, akoby si nemal vlastný rozum. Rozmýšľaj. Kráľ vedel, že sa blíži obrovská armáda. A čo urobil? Poslal ťa s jedným oddielom vojakov rovno proti nepriateľovi. Bojí sa ťa. Bojí sa tvojej moci. Chce sa ťa zbaviť. Čo to nevidíš?!“

Moren sa uprene zadíval do Darlanových hnedých očí osvetlených z hora prichádzajúcou červenou žiarou, akoby z nich chcel vyčítať i tie najtajnejšie a najtemnejšie Darlanove myšlienky. Po chvíli sklopil zrak a pokrútil hlavou.

„Klameš!“ zasipel, nato sa prudko zvrtol a rýchlo vybehol hore schodmi.

„Nie! Neklamem, len sa ho spýtaj!“ zakričal za ním Darlan. „Spýtaj sa ho!“

Morenove kroky utíchli a v Darlanových očiach sa usídlilo sklamanie a hnev.

„Možno ti nakoniec povie i pravdu,“ dokončil takmer nečujne.

Počúvali ho už len štyri mĺkve steny, ktorým však jeho slová nič nevraveli.