„Takže…“ pokračovala som. „Ona…“ „Neviem, možno si spomenula nato všetko čo sa jej stalo. keď sa na ňu sprvu pozrieš, myslíš si, že je to vyrovnaná mladá žena, ktorá má všetko čo si vysnívala. Podpichuje svojho jediného brata, s ktorým vyrastala, ale pritom ho z mnohých dôvodov neznáša, z mnohých strán je pre ňu život utrpením.“ Stále som tomu nedokázala uveriť. Oblizla som si pery a zadívala sa mu do očí. „Keď som jej volala… v deň keď som ťa videla s tou šľapkou u vás doma…“ „Ak mám pravdu povedať, ani neviem ako vyzerala. Keď Maja odišla, vrátila sa a keď sa Maja konečne dostavila, rozprávali sa. Ledva si z toho niečo pamätám. Iba tvoj prekvapený výraz… myslím, že mi niečo naliali do piva.“ „Čože?“ nechápala som. Bolo to čím ďalej, tým viac domotané. „Celý večer sa okolo mňa motala a viackrát som jej dal najavo, že som zadaný a mám záväzky. Nedala si pokoj. Potom mám okno a následne si pamätám len tvoj výraz, sestrin krik a moje výhovorky.“ Začala som odmietavo krútiť hlavou. „Nič také by neurobila… ona nie…“ Chytil mi tvár do dlaní. „Elena, počúvaj ma!“ zatriasol mnou jemne. „Poznám ju od narodenie, je odo mňa o čo to mladšia a myslím si, že z toho stále nie je úplne von. Never mi, nemusíš, ale vidím jej na očiach aká je šťastná z toho tvojho dieťaťa. Oči jej žiaria ako keby malo byť jej. Nedovoľ jej, aby ťa prehovorila, že jej ho máš dať. Je toho schopná.“ Vytrhla som sa mu. „Ale prečo by to robila?!“ skríkla som. „Neverím ti ani slovo, to nie je predsa možné, ona taká nie je.“ Postavil sa. „Tak ver jej, ver jej klamstvám. Alebo mojim slovám. Možno klamem ja, podľa teba je to tá relatívnejšia možnosť. Je mi ľúto, že veríš tej, ktorú ani nepoznáš…“ „A teba poznám?!“ prudko som vstala. „Teba hádam poznám?! Nepoznáme sa bohvieako dlho, neviem o čo ti ide!“ „Poznáš ma však dlhšie ako ju a…“ „Dal si mi už neskonale veľa možností vidieť, že sa ti dôverovať nedá!“ „Nedá?! A jej sa dá? Čo ti hovorí, že jej môžeš veriť viac ako mne? Je predsa mojou sestrou, nemala by byť rovnako skazená ako ja?“ V jeho slovách bola štipka pravdy. Prečo mám veriť jej, keď sú vlastne rovnakí? Stlačila som si prstami koreň nosa, aby som potlačila trýznivú bolesť hlavy, ktorá nechcela ustúpiť už dlhšiu dobu. „Jakub… pochop. Toľko situácií, v ktorých som našla zdanlivú pravdu. Možno to tak chcela Maja a možno je to pravda. Neviem povedať, potrebujem čas. Nie je to ľahké, teraz…“ pokrútila som hlavou, aby som zahnala slzy. Pristúpila som k nemu a oprela si čelo o jeho hruď. „Sestra chcela spáchať samovraždu, nebude môcť chodiť a zavrú ju na určitú dobu do ústavu. Matka sa ku mne vždy správala ako k handre a teraz som jej anjelikom a predsa je zo mňa sklamaná, zato čo som urobila. Nie je ľahké žiť, v tomto svete. Až keď príde mnoho faciek, tak si človek uvedomí, čo je to život, čo je to svet. V Boha som prestala veriť už dávno, aspoň myslím. Neviem čomu veriť, keď mám pocit, že nemôžem veriť ani sama sebe, svojím rozhodnutiam, svojmu presvedčeniu. Stojím len v kúte a tíško sa dívam na spúšť, ktorú som spôsobila. Sama sa pýtam prečo som bola taká hlúpa a dovolila toto,“ rozhodila som rukami a odtiahla sa od neho. „Celý môj život je proste veľká chyba. Celá moja existencia. Odkedy viem rozprávať, vypúšťam z úst len samé klamstvá a neúprimné slová, ktoré sú podfarbené sarkazmom a už i keď vyslovím pravdu, bolí. Tá pravda bolí viac, ako to bezvýznamné klamstvo. Každá jedna vec, ktorú som vykonala mala za následok nejakú katastrofu.“ „To nie je pravda Elena, musíš sa nato pozerať i z inej stránky, si strašne pesimistická…“ „Som skôr realista Jakub, celý svet je skazený. Keď existuje Boh, prečo sa len pozerá a nič neurobí? Adama a Evu sám nabádal, aby si odhryzli z jablka zo zakázaného stromu, i keď nepriamo. Ak existuje Boh, tak je to riadna sviňa, je to duša človeka a ľudia sú zlý. Ak toto dovolí, chcem skončiť radšej v pekle. Odmietam sa pozerať na tento svet. chcem si odžiť svoj krátky život, ktorý nemá zmysel a zomrieť pokojnou smrťou, smrťou, ktorá ma privedie… do raja? Kam ide duša? Do raja, z ktorého bol vyhnaný Adam s Evou? Alebo ju Boh začne opäť trýzniť na Zemi, donúti ju prekonávať viac a viac prekážok, kým nebude taká vysilená, že urobí smrteľnú chybu a skončí v horúcom pekle? Alebo keď sa niekto obetuje, tak ho vezme do svojej náruče. Boh ani Lucifer nemajú určené poriadne pravidlá. Vymysleli zákony a keď je nejaký zákon, podľa všetkého zákaz, ľudia majú nutkanie ho porušiť. Preto boli Adam a Eva vyhnaní z raja.“ „Elis, vážne by si nemala takto rozmýšľať. Nemá to zmysel a navyše, keď si teraz tehotná tak je to ešte horšie…“ „Tehotná, možno by som ani nebola tehotná, keby neboli určené hodnoty, kedy môže byť dievča matkou a kedy nie. Kedy je pripravená. Ľudská psychika je strašná, niečo ti nahovoria a automaticky si myslíš, že si neschopný. A ja som neschopná, pretože mi to povedali a natĺkli mi to do mojej hlavy.“ Mlčal. Nevedel čo nato povedať. Pohladila som ho po tvári a vtisla mu na pery slabý bozk. „Choď Jakub, ak chceš, môžeš prísť i zajtra. Pôjdeme spolu i na ultrazvuk. Len prosím, teraz potrebujem byť sama.“