Nerozhodne som postávala pred Jakubovým bytom a premýšľala som, či má zmysel hovoriť mu to. Čakala som negatívnu reakciu, ale nakoniec som sa rozhodla. Stlačila som zvonček a cúvla o krok dozadu. Dlho nikto neotváral, až sa nakoniec vo dverách objavila Jakubova tvár. Mal rozstrapatené vlasy a na sebe mal len džínsy. Naprázdno som preglgla. „Prišla som v nevhod?“ dostala som zo seba. V hrdle mi navrela hrča a do očí sa mi tisli slzy. „Elis,“ povedal po tichu a otvoril dvere. „Nečakal som ťa tu.“ „Vidím,“ sykla som a postavila sa na špičky s nádejou, že uvidím do spálne. Videl kam smeruje môj pohľad. „Elis, ja…“ „Čo ty Jakub? Nepredstavíš mi svoju priateľku, ktorá sa skrýva v tvojom byte?“ nadvihla som pobavene obočie. Snažila som sa potlačiť slzy a viditeľne sa mi darilo. Aj keď som vedela, že keď budem sama, spustí sa potok sĺz. „Nič som ti nesľuboval, myslel som si, že…“ „Čo si si myslel? Prišla som za tebou, pretože som ti chcela len niečo oznámiť,“ vtisla som mu papier do rúk. „Ale myslím si, aj som si myslela, že to s tebou nijako nehne. Netrápi ma to, aj tak je to moje rozhodnutie. Maj sa.“ Zvrtla som sa na podpätku a išla pomaly dole schodmi. Nechcelo sa mi ísť výťahom. Ešte som začula šušťanie papierov. „Elis, prosím ťa! Stoj!“ zakričal za mnou. Ticho som vzlykla a rozbehla sa dole schodmi. Vedela som, že sa nerozbehne za mnou. Bol až príliš ochromený novou správou. Začula som tiché buchnutie dverí, ale nevšímala som si to. Vybehla som z bytovky a vydala sa niekam, kde ma nikto nebude rušiť. Ležala som na slame a ticho vzlykala. Čo budem teraz robiť? Veľmi dobre som vedela, že dúfam viac, ako by som mala v to, že ma Jakub podrží a postará sa o mňa. O mňa a o naše dieťatko. Nechcela som mu vziať život, to teda nie. Už teraz som ho príliš milovala, čo bude potom? Pretrela som si oči, ale bolo to zbytočné, slzy sa mi liali z očí. Začala som premýšľať nad zvyšnými dvoma smermi. Interrupcia a adopcia. Odrazu sa mi prvá možnosť zdala najlepším riešením. Môžem mať predsa i ďalšie deti, ale zase… Povzdychla som si, objala si kolená a začala sa hojdať a ticho si hmkať uspávanku, ktorú mi spievavala mama. Cítila som, že jej to budem musieť povedať. Bude lepšie, keď to bude počuť z mojich úst, ako z úst niekoho iného. Z úst uja Jindry, alebo kohokoľvek iného. Môže sa to predsa niekto dozvedieť. Možno som to povedala hlasnejšie, ako bolo potrebné a sestrička to podala ďalej. Aj keď si myslím, že teta Kamila, by toho nebola schopná. Mobil mi začal vybrovať vo vrecku. Vytiahla som ho a zahľadela sa na meno. Jakub. Zložila som a mobil som si vopchala naspäť do vrecka. Nemala som chuť sa s ním o tom baviť. Vlastne som nemala chuť, preriecť s ním ani len slovko. Už nikdy viac. Chcela som na neho zabudnúť, napriek všetkým krásnym chvíľam. Napriek tomu, že nosím pod srdcom jeho dieťa. Oprela som si čelo o neďaleký stĺp a povzdychla si. po chvíli som vstala a vybrala sa do stajne. Možno mi jazda na koni pomôže jasnejšie premýšľať, aj keď… dieťa. Napriek tomu som si však osedlala mladú kobylu, na ktorej zvyknem jazdievať a rozbehla som sa s ňou po lúke. Vietor mi vial do vlasov a uvoľňoval mi myseľ. Mama ma čakala pri dverách a smutne sa na mňa dívala. „Ako si len mohla?!“ povedala vyčítavo, akonáhle som zavrela dvere. Zadívala som sa na ňu a prekvapene som nadvihla obočie. „Prečo nám to robíš Elena? Nestačilo to, že ťa priviedla domov polícia? Nestačí ti to, že sa každú sobotu večer opíjaš? Nestačí, že fajčíš tridsať cigariet denne? Ozaj ti to nestačí?!“ každým slovom zvyšovala hlas a nakoniec už kričala. „Mami, o čom to hovoríš?“ opýtala som sa váhavo. Obrátila sa ku mne chrbtom a vošla do obývačky. Tam sedel otec a díval sa do blba. „Elena, prosím ťa, vysvetlíš mi, prečo nám musíš stále robiť prieky? Čo sme ti kedy urobili?“ povedal rozvážne. Otvárala som ústa, že odpoviem, ale hovoril ďalej. „Nemôžem povedať, že si hlúpa. Si na gymnáziu, nosíš jednotky. V tomto ohľade si neskutočne inteligentná, ale z druhej strany? Alkohol, drogy, sex,“ chytil si koreň nosa a unavene zavrel oči. „A teraz ešte i toto.“ „Sex?“ šepla som. Mama zavrčala. „Áno, sex!“ skríkla. „Dobre si počula! Myslíš si, že by si to pred nami utajila?! Dnes sem prišiel ten tvoj Jakub a zháňal ťa. Nechal nám tu toto!“ hodila mi do tváre papier, ktorý som mu dala. „Môj bože,“ šepla som a pritisla som si ruku k ústam. „Dušoval sa, že bude niesť zodpovednosť, za toho pankharta, ktorého živíš vo svojom tele, akékoľvek bude tvoje rozhodnutie! Samozrejme, som mu automaticky povedala, že pôjdeš na interrupciu!“ kričala po mne. Zdesene som sa na ňu zahľadela. „Chcela som vám to teraz povedať, že…“ „Že si tehotná? Mala si nám to dať vedieť hneď, ako si sa to dozvedela! Volala som doktorovi Medvídkovi a potvrdil mi to. Očividne si myslel, že si nám to povedala ty. Zajtra sme objednaný na pol desiatu. Vlastne, ty si objednaná, ale ja ťa budem sprevádzať. Vieš Elena, len jedno mi je ľúto.“ „Čo mama?“ opýtala som sa a pritom som hľadela na papier, ktorý tu nechal Jakub. „Že som vo svojom tele trpela deväť mesiacov človeka, ktorý si to ani nezaslúžil,“ povedala chladne. Po lícach mi začali tiecť slzy a rozvzlykala som sa. Rozbehla som sa do svojej izby a zabuchla som za sebou dvere. Nikdy som sa nemala narodiť, tak by to bolo lepšie.