Keď som ráno vstala, bola som celá dolámaná, ako som mohla čakať, nezaspala som, i napriek obrovskej únave. Bolo toľko vecí, nad ktorými som musela rozmýšľať. Toľko… hádka s Veronikou, Jakubove milenky a rozhodnutie, ktoré bude neskutočne ťažké splniť. Natiahla som sa za štipcom a zopla som si ním vlasy. Dnes som mala ísť na odbery, preto som vypila len šálku čaju. Natiahla som si na seba staré džínsy a rozťahané tričko, ktoré som kedysi ukradla bratrancovi zo skrine. Dodnes nevie, kam zmizlo. Podvedome som sa usmiala. Mala som trinásť, keď som sa potajme hrabávala v jeho skrini a požičiavala si jeho tričká, toto jedno, som si vzala, pretože ma k nemu viazalo viac spomienok a nemohla som ho proste nechať ležať v jeho skrini a dovoliť mu nosiť ho, keď som v ňom prežila najkrajšie časy v mojom živote. V izbe sa začala rozlievať pieseň od Taylor Swift – Love story. Úsmev sa mi ešte viac rozšíril a pokojne som dotancovala k mobilu. „Prosím?“ zatrilkovala som. „Ahoj,“ Jakubov hlas. Nálada sa mi v tom momente pokazila. Čo vlastne ten debil chce? Prečo mi nechce dať pokoj, keď sa mám dobre? Chce mi zničiť i ten kúsok šťastia, ktorý som v tú chvíľu prežívala? Odkašľala som si, ale nepovedala som ani slovo. Nemala som síl. „Ehm… chcel by som sa spýtať… či dnes ideš i na ultrazvuk, alebo len na odbery,“ povedal neisto. „Načo ti to bude?“ sykla som. „Vieš… chcel by som vidieť, naše malé…“ „Po včerajšku? Po minulosti? Po tom všetkom? Tri dievčatá okrem mňa? Prosím ťa, spamätaj sa. Hádam si nemyslíš, že to všetko nevidím.“ „Ja… viem, že robím plno, chýb, ale…“ odmlčal sa. „Počkať, počkať! Tri dievčatá okrem teba? Čo naznačuješ?“ Prekrútila som očami. „Mariana mi povedala, že si nabú…“ „Si prvá, ktorá je z mojich priateliek tehotná!“ skríkol mi do telefónu. „Z priateliek?! Takže ja som už i priateľka?!“ začala som kričať i ja. „Daj si pohov, jasné?! Bola to len jedna, jediná noc, ktorá nám zviazala osudy. Ani jeden z nás, o to nestál. Myslela som si, že ťa ľúbim, ale hlboko som sa mýlila. Myslí si čo chceš, ale to dieťa, čo nosím pod srdcom… nikdy nebude tvoje. Je moje, počul si?! Moje!“ zložila som a mobil mi vypadol z rúk. Chytila som si brucho a dotackala sa rýchlo do kúpeľne. Naplo ma a len tak-tak som sa stihla nahnúť nad záchodovú misu. „Elena,“ ozval sa doktor Medvídek. „Počúvaš ma vôbec?“ Nadvihla som obočie a pokrútila slabo hlavou. Mala som šťastie, že som neraňajkovala, ráno som vyzvracala len ten čaj a teraz sa mi len prekrúcal žalúdok. Dúfala som však, že budem schopná najesť sa, kvôli dieťatku. „Prepáčte pán doktor, premýšľala som,“ ospravedlnila som sa. „To som si všimol,“ pokrútil slabo hlavou. „Hovoril som ti, o tom, že máš zvýšený tlak i bielkoviny. Ten tlak ma až tak netrápi, ten sa môže vrátiť do normálu, možno ťa len niečo rozrušilo, ráno.“ Ani si neuvedomoval ako sa trafil. „Ale tie bielkoviny… pošlem ťa na EKG a ultrazvuk. EKG bude skôr len preventívne, či ti srdiečko bije ako má, či je tlak v norme. Či sa to môže zhoršiť. Tvoju krv pošlem do laboratória,“ usmial sa. „Takže potom sa opäť uvidíme o dva týždne, môže byť? Už by mali byť známe i výsledky, dúfam, že v labákoch, nemajú veľa práce.“ Prikývla som. „Ďakujem pán doktor.“ „Sestrička ti odoberie krv a… ešte niečo.“ „Áno?“ opýtala som sa, keď som už vstávala zo stoličky. „Nechoď do školy, nejako sa to už doučíš, niečo ti donesie sestra, alebo kamarátky,“ dodal rýchlo, pretože vedel o mojom vzťahu so sestrou. „Ale bojím sa o tvoj fyzický stav. Možno by si mohla zájsť i k psychológovi, určite je toho na teba priveľa.“ Slabo som prikývla. „Ten psychológ nebude potrebný, ale ďakujem. Uvidíme sa o dva týždne, dovidenia.“