Darlan stál na vysokom brale a sledoval mesto, ktoré sa rozprestieralo pred ním. Marban. Posledná bašta ľudí, jedno z posledných miest, ktoré odolávalo vzrastajúcej temnote. Obklopovali ho vysoké kamenné múry a na neďalekom kopci sa týčil mocný, majestátny hrad, ktorý sa zdvíhal do výšky ako horský štít, pripravený chrániť mesto pod sebou.

Čas sa krátil a Darlan si to dobre uvedomoval. Vyskočil na koňa, ktorého čierna srsť sa v žiare vychádzajúceho slnka ligotala ako nočná obloha posiata miliónom hviezd a z hrdla sa mu vydral bolestivý sykot. Rana na ľavom ramene mu spôsobovala značné bolesti a neustále krvácala. Cítil sa slabý a unavený. Nespal už niekoľko dní, čo si taktiež vybralo svoju daň. Ľavú ruku mal strnulú a takmer ňou nedokázal pohnúť, no napriek tomu popohnal koňa do klusu.

Ľudia ho nikdy nechápali. Nerozumeli mu. „Prečo sa neusadíš? Nezaložíš rodinu? Prečo musíš neustále len bojovať?“ pýtali sa ho vždy, keď po roku alebo viac opäť odchádzal na cesty. No on musí, patrí to k jeho poslaniu. Nepochopili by to. Snažil sa tomu vzoprieť, no zaplatil zato privysokú cenu.

Nemal rodinu, ani priateľov. Bol na tomto svete úplne sám. Videl nenávisť a zlobu presahujúcu jeho chápanie, ale i lásku a dobro tam, kde by to najmenej čakal. Nezostalo mu už nič len poslanie a boj. To, čo sa však blíži teraz, je oveľa strašnejšie, než čo zažil za celý svoj doterajší život. Blíži sa vek temna a nič, dokonca ani on, tomu nedokáže zabrániť.

Niečo, pocit, tušenie a možno sám osud ho ťahal do tohto mesta. Netušil prečo, no musel sa dať na cestu. Bolo to ako svrbenie. Nepríjemné a neodbytné, utišujúce sa len vtedy, keď smeroval k Marbanu. Možno má zachrániť kráľa alebo niekoho z jeho ľudu. Azda konečne nadišla tá chvíľa a on nájde svojho nástupcu. Preto potrebuje navštíviť pána tohto kraja. Musí ho presvedčiť, aby sám, či so svojim ľudom, opustil mesto a skryl sa v horách za riekou. A na to nemá veľa času.

„Stoj,“ skríkol na neho jeden z vojakov strážiacich mestskú bránu. Oblečení boli v koženom brnení a v rukách zvierali halapartne. Obzerali si ho podozrievavými pohľadmi. Darlan si až teraz uvedomil, že musí vyzerať hrôzostrašne. Na tvári a rukávoch inak bielej košele mal zaschnutú krv. Z hnedých kožených nohavíc mu po početných sečných a bodných ranách zostali len franforce a spod obviazaného ramena mu stále vytekala lepkavá stužka krvi. Všetko na ňom hovorilo o nedávnom boji. Nečudo, že mu vojaci neverili.

„Som Darlan,“ predstavil sa a pomaly, so zaťatými zubami sa zošuchol z koňa. „Prichádzam v mieri. Mám správy, ktoré budú vášho kráľa zaujímať.“

V náhlom poryve vetra im nad hlavami hlasno plesla zástava s vyobrazením zlatého leva v červenom poli. Znak sily, odvahy a nepoddajnosti Marbanu. Ani jedného z mužov však tento zvuk nevyviedol z rovnováhy.

„Ak prichádzaš v mieri, ako vravíš, načo sú ti potom tie meče?“ Strážca sa pohrdlivo usmial, potešený tým, ako príchodzieho prezieravo nachytal.

„Predsa na obranu,“ pokojne mu odpovedal Darlan, nevšímajúc si jeho slizký, vypočítavý úsmev. „Ubezpečujem vás, že vám nechcem ublížiť.“

„Tu si predsa medzi priateľmi, cestovateľ,“ usmial sa vojak. „Tu sú ti zbrane na nič.“

Darlan sa zhlboka nadýchol. Na toto nemal čas. „Ja vám svoje zbrane nevydám,“ prehovoril ráznejšie, snažil sa však nedať najavo vzrastajúce podráždenie.

Vojaci pevnejšie zovreli halapartne a rozhodne sa postavili pred Darlana.

„Tak potom sa nedostaneš do mesta,“ odvetili obaja ostro. Pravdepodobne mali toto číslo dobre nacvičené.

Darlan si vzdychol. Nemal najmenšiu chuť sa dohadovať s nejakými obmedzencami, no nemohol si dovoliť vyvolať šarvátku hneď pri príchode do mesta. Odopol si meče z chrbta a podal ich najbližšiemu strážcovi. „Ak sa mojim zbraniam niečo stane,“ precedil cez zaťaté zuby, „zaplatíš za to. Rozumieš?“

Vojak sa usmial, no prikývol.

„Môžem už teraz ísť?“ spýtal sa Darlan podráždene. Svoj hnev sa už ďalej nepokúšal skrývať. Týchto pajácov mal akurát dosť.

„Nech sa ti páči, pane,“ odpovedal ďalší zo strážcov poriadku a uhol mu z cesty.

Darlan sa opatrne vyškriabal na koňa. Rana mu ešte stále krvácala, bolesť však začínala ustupovať. Či už to bolo vplyvom hnevu alebo niečoho iného, meravosť v ruke po dlhom čase konečne povolila. Lýtkami jemne popohnal žrebca do klusu a neskôr i do cvalu. Uháňal dolným nádvorím sťa víchor, nevšímajúc si nadávok odskakujúcich mešťanov, ani zhnitých zvyškov, ktoré mu sem-tam preleteli okolo hlavy.

Dupot konských kopýt sa v ozvenách odrážal od kamenných stien obydlí a za čiernym žrebcom sa zdvíhali obláčiky zlatohnedých čiastočiek prachu. Darlan bez zastavenia preletel cez vnútornú bránu, cez horné nádvorie a jeho cesta sa skončila až pred mohutným hradom, ktorého ústredná veža sa takmer dotýkala samotných nebies.

***

Darlan zoskočil z koňa a roztvoril obrovské dvojkrídlové drevené dvere spevnené hrubými železnými plátmi. Staré pánty zaprotestovali, no napokon neznámeho za hlasného reptania vpustili do vstupnej sály. Osvetľovalo ju slnečné svetlo vnikajúce do miestnosti cez veľké obloky po stranách. Z mramorovej podlahy vyrastali dva rady hrubých kamenných stĺpov, ktoré na svojich pleciach niesli oblúkovitý strop a z ktorých ani malé polámané konáriky trčali nezapálené pochodne. Zo stien viseli mnohoraké obrazy zväčša však s hrdinskou tematikou, zobrazujúce veľké víťazstva alebo slávnych vojvodcov v plnej zbroji a sile.

Darlana však nezaujímali majestátne mramorové stĺpy ani lesknúca sa podlaha. Veľkolepé obrazy či nádhernými ornamentmi zdobené rámy okien v ňom nezanechali žiadne nadnášajúce pocity. Jediné na čo sa upierala jeho myseľ, celé vedomie, bolo jeho poslanie. Rýchlymi krokmi sa blížil k náprotivným dverám a kúsočky prachu za ním v jasných slnečných lúčoch vírili sťa malé tancujúce víly.

Pri dverách ho zastavila kráľova osobná stráž.

„Zbrane som už odovzdal pri vchode do mesta,“ povedal skôr, než vojaci otvorili ústa. „Musím sa dostať ku kráľovi. Mám pre neho dôležité správy.“

„Jeho veličenstvo momentálne nemá čas,“ odpovedal mu jeden z vojakov nezúčastnene, akoby odrecitovával naučený text. „Musíte počkať, kým si vás nedá zavolať.“

Darlan zaťal zuby. „Ale iste,“ precedil. „Určite má na starosti oveľa dôležitejšie veci ako bezpečnosť jeho ľudu, všakže? A ako ma môže zavolať, keď ani nevie, že som tu?“ Strážcovia mu však neodpovedali. Vlastne mu nevenovali ani štipku svojej pozornosti. Urobili to, na čo boli vycvičení. Ignorovali každého, kto nevyzeral dostatočne urodzene nato, aby mohol predstúpiť pred kráľa. Darlan si oboch strážcov pozorne premeral. Odhadoval ich rýchlosť, silu a šikovnosť. Nemá čas dohadovať sa s nejakou strážou, musí sa dostať ku kráľovi. Spoza dverí začul hlasy. Prekvapilo ho to. Kráľ teda naozaj rieši nejaké problémy, pomyslel si. Za svoj život spoznal veľa panovníkov a väčšinou to boli muži trpiaci pažravosťou a nedoslýchavosťou. Nikdy nepočúvali druhých a zakaždým si niečo pchali do úst.

Jeden so strážcov sa nervózne zamrvil. Zjavne ho Darlanova dotieravosť rozčuľovala. „Nemôžete ísť dnu, pokým si vás kráľ nezavolá,“ zopakoval podráždene.

Darlan nemal čas na hádky. Nech už jeho veličenstvo prejednávalo čokoľvek, nemohlo to byť dôležitejšie než to, prečo je tu on. Rýchlym pohybom pravej ruky udrel prvého strážcu do tváre. Vojak tresol hlavou o stenu a s bolestným zastonaním sa zvalil na zem. Ďalšieho strážcu kopol do slabín a keď sa ten zohol, Darlanov dolný hák ho bezpečne poslal na zem a do bezvedomia.

Darlan roztvoril dvere a vošiel do jasne osvetlenej miestnosti. Premeral si ju rýchlym, ostražitým pohľadom hľadajúc i tie najmenšie známky nebezpečenstva. Na stenách po oboch stranách viseli štíty rôznych veľkostí a tvarov. Niektoré boli vyrobené z kože alebo dreva, iné zo striebra dokonca i zlata. Na náprotivnej stene sa vynímali dva prekrížené meče so zdobenými rukoväťami. Uprostred stál mohutný dubový stôl, ku ktorému viedol červený vyšívaný koberec, a za ním postarší muž, hľadiaci na opovážlivca prekvapeným, no i tak pohŕdavým pohľadom. Mal úzku tvár a jeho kedysi čierna brada i vlasy boli dnes značne popretkávane striebrom. Oči mal však i po toľkých rokoch čierne ako uhoľ. Na Darlana sa z nich vyškierali vypočítavosť, sebaistota a povýšenosť. Mužove čelo zdobil zlatý diadém, na pleciach mu spočíval čierny bavlnený kabát a čistú bielu tuniku mal previazanú zdobeným opaskom.

Darlan by stavil svoj život na to, že spoza dverí počul vychádzať hlasy, no okrem kráľa v miestnosti nikoho iného nevidel. V tejto chvíli to však hodil za hlavu a svoju pozornosť venoval postaršiemu mužovi pred sebou.

„Prepáčte, že som vás vyrušil,“ ospravedlnil sa, „no nesiem dôležité správy, ktoré neznesú odklad.“

Po týchto slovách do miestnosti vtrhlo niekoľko ozbrojených mužov, kráľ sa však už stihol spamätať z počiatočného prekvapenia či šoku a pohybom ruky ich zastavil.

„Nechajte ho!“ rozkázal. „Nech nám povie tie dôležité správy.“

„Pane,“ začal Darlan, no jeho veličenstvo ho okamžite prerušilo.

Panovník sa vypäl do výšky ani páv. „Ani nepokľakneš pred svojím kráľom, cudzinec?“ spýtal sa.

Darlan zostal v pomykove. Nesie predsa dôležité správy a namiesto toho, aby si ich kráľ vypočul, žiada od neho, aby pokľakol.

„Som Darlan, syn Larena, pána Východných hôr,“ prehovoril pokojným hlasom, „a neklaniam sa žiadnemu človeku.“

Kráľ očervenel. „Toľká drzosť!“ vyprskol. „Nepoznám žiadneho Larena a pochybujem, že bol dakedy niečoho alebo niekoho pánom. Prídeš ma žiadať o pomoc a ešte máš tú drzosť...“

„Neprišiel som žiadať o pomoc!“ skočil mu do reči Darlan. Neznášal takýchto namyslených pajácov. Myslia si, že zjedli všetku múdrosť sveta. „Prišiel som vás varovať! Blíži sa nepriateľ o akom sa vám ani nesnívalo. A ak...“

„Myslíš grulov?“ znechutene odfrkol panovník a v čiernych očiach sa mu zaiskrilo. „Tie čierne potvory, ktoré útočia na dediny a mestá?“

Darlan si muža pred sebou premeral spýtavým pohľadom. „Toto meno im bolo dané pred mnohými rokmi, v čase, keď po prvýkrát vyšli na povrch. Odkiaľ viete...“

„To nie je dôležité,“ prerušil ho kráľ. „Podstatné je, že viem, čo sa blíži. Dokonca som vedel aj to, že prichádzaš ty.“

Darlan sa nenechal vyviesť z miery. „Tak potom viete aj to,“ odvetil rázne, „že jediná možnosť ako uniknúť ich skaze je útek. Majú panický strach z vody. Ak sa preplavíme cez rieku...“

„Útek?!“ Kráľ to slovo zo seba doslova vypľul, tvár sa mu skrivila do odpornej grimasy a jeho päsť sa s hlasným tresnutím odrazila od dubovej dosky stola. „Kráľ nikdy neuteká!“

Arogancia a hlúposť ľudí nepozná hraníc, pomyslel si Darlan a pokrútil hlavou. „A čo chcete teda robiť?! Postaviť sa im?!“ spýtal sa neskrývajúc svoj hnev.

Kráľ sa zasmial. „Nie,“ odpovedal. Pohŕdavosť a pýcha prýštila z každého jeho slova ako jed. Ak by sa choval ešte povýšenejšie, pravdepodobne by sa bol pri sebemenšom páde zabil. Darlan mal sto chutí rozbiť mu nos. „Ich pán ma poctil svojou návštevou,“ pokračoval kráľ. „Vedel, že prichádzaš a nedokážeš si ani predstaviť, aký som bol prekvapený, keď mi povedal, že celý ten čas hľadal vlastne teba. Ponúkol mi dohodu, ktorá sa neodmieta.“

„Pán?“ Darlan neprítomne zvraštil čelo. To snáď nie, pomyslel si.

Kráľ sa uškrnul. „Á, tak predsa viem niečo, čo ty nie.“

„A chce mňa,“ pokračoval Darlan zamyslene, nevšímajúc si kráľove slová. Takže je to pravda. Už nemal pochybnosti. Vrátil sa. Neprirodzený chlad mu zovrel celé telo. Prebral sa zo zadumania a svoj pohľad upriamil na kráľa, ktorému na tvári žiaril arogantný úsmev. Pomaly mu začalo svitať. Skôr ako však stihol prehovoriť, kráľ k nemu podišiel, naklonil sa a pošeptal: „Si vzácnejší, ako si myslíš. Zabezpečíš mi moc, o akej sa mi ani nesnívalo.“ Po týchto slovách sa hlasno zachechtal a dvoma vystretými prstami zakýval na stráž. Darlana razom obstúpilo zo dvadsať vojakov vyzbrojených obojručnými mečmi. Prekvapilo ho to, no nešokovalo. Žil dosť dlho nato, aby poznal ľudskú túžbu po moci.

„A Moren?“ zaujímal sa Darlan, snažiac sa získať čas na zhodnotenie situácie. „Prečo si ho poslal do lesa len s jedným oddielom vojakov, keď si vedel, čo sa blíži?“

„Moren?“ prehovoril kráľ a Darlan uzrel v jeho očiach záblesk nenávisti a zloby. „Moren sa stával príliš populárnym. U ľudí i vojakov. To som nemohol riskovať.“

Darlan zovrel dlane do pästí. Na krku mu navrela veľká pulzujúca žila. Cítil, ako sa v ňom postupne dvíha zúrivá beštia, schopná všetko a všetkých roztrhať na kusy. „Ty hlupák!“ zvolal. „Nechápeš, že tým stvoreniam, ani tomu čo ich vedie, nejde o mňa?! Ide im o moc! To je jediné, čo chcú! Myslíš si, že keď ma vydáš, nechajú ťa na žive a ešte ťa odmenia?! Potom si sprostejší, ako som si myslel.“

Kráľove oči sa od potláčaného hnevu zúžili. „Ako sa opovažuješ!“ zavrčal.

Darlanov pohľad upútali zbrane zavesené na protiľahlej stene. Stačilo by preraziť dvoch strážcov, strhnúť tie meče zo steny a hneď by boli šance vyrovnané, pomyslel si, no vzápätí túto myšlienku zahnal. Bolo by to zbytočné krviprelievanie. Okrem toho ešte stále cítil zranenie na ľavej ruke. Cez všetkých vojakov by sa i tak neprebil. Chladným pohľadom si premeral pána tohto kraja. „Nebudem sa brániť,“ prehovoril potichu, „ale poviem ti toto. Robíš najväčšiu chybu vo svojom živote. Všetkých si odsúdil na smrť. Spolčil si sa s nepriateľom, o ktorom nič nevieš. Ak ma vydáš, získa moc obrovských rozmerov a zmetie toto mesto, akoby nebolo viac než domček z karát. A ty zhoríš v plameni jeho nenávisti.“

„Dosť!“ zreval kráľ. „Umlčte ho. Už nechcem počuť ani jediné jeho slovo!“