Sima
Blog články používateľa
Počet príspevkov: 48
Kruté sú tie ľudské slová,
Posiate tŕňmi a odporom.
Pýtam sa Boha
Prečo stvoril, stvorenia plné zloby, oh.
Dívam sa do neba,
Pery skrivím v úškrne.
Z každej strany počujem len samú kritiku
Zapchám si uši a usmejem sa,
Trošku citu by som chcela vykríknuť!
Pokrútim hlavou, mávnem rukou…
Všetko to zmizlo a zrútilo sa do rieky
Všetko zničilo fúknutie do karty
Zrútil sa celý domček z karát
Tak to vyzeralo, keď som sa nato pozerala
Teraz niekedy tíško plačem po nociach
A prosím Boha o milosť
Šepkám a prosím ho
Chcem späť čo naveky nám zmizlo
Viem, že keby sa to vrátilo späť
Bolo by…
Otvorila som oči a zoširoka som sa usmiala. Bol krásny nový deň. Krásne ráno. Pomaly som vstala z postele a pretiahla sa. Natiahla som sa po župan a rýchlo som si ho obliekla, pretože mi bola neznesiteľná zima. Vyšla som z izby a zamierila som si to rovno do kuchyne.
„Bré ránko, mami,“ objala som…
Moja bolesť sa nedá opísať,
Je tvrdá a puká mi z nej srdce.
Priateľstvo, ktoré bolo pre mňa všetkým,
Puklo a viac ho nie je.
Srdce mi krváca
Krv sa leje v prudkých prúdoch
Nedajú sa zastaviť
A ja pomaly umieram.
Z očí sa mi lejú slzy,
Majú trpkú slanú chuť,
Pomaly už nie som medzi ľuďmi,
Zomieram a…
Dážď ukryje slzy,
Ktoré tečú mi po lícach.
Dážď ukryje slzy,
Ktoré pochádzajú z môjho vnútra.
Dážď ukryje slzy,
Ktoré bolia viac ako svet celý.
Dážď ukryje slzy,
Ktoré sprevádzajú tiché vzlyky.
Dážď ukryje slzy,
Ktoré nemajú zmysel.
Dážď ukryje slzy,
Ktoré sú z lásky.
Dážď ukryje slzy,
Ktoré sú z…
Keď mesiac výde z úkrytu svojho,
Keď zapadne Slnko za hory,
Rakva, v ktorej telo bez duše je ukryté
Pomaly sa otvára, odhaľuje útroby.
Z nej vychádza netvor bez srdca,
Netvor, ktorý len po krvi túži,
Vydáva sa na lov v noci,
Vyciciavať telá ľudí.
Nocou sa nesie krik a vresk,
Upír sa napája a tíši…
Túlam sa lesom tajomným,
Bežím po zarosenej lúke.
Hľadám ťa naveky,
No nikdy ťa nenájdem.
Potok tečie pomalšie,
Šum lístia už ustal.
Maliny voňajú sladkastou vôňou
A jablko padá zo stromu.
Počuť moje kroky,
Môj dych zrýchlený.
Slzy mi tečú po lícach
A z úst sa mi vydá slabý vzlyk.
Vzlyk takmer…
„Lorana! Neštvi ma a zlez odtiaľ!“ kričala na mňa mama. Trucovala som na strome a odmietala som zliezť. Načo predsa? Aby po mne opäť mohla bliakať a hádzať mi zauchá? Radšej umriem na strome.
„Nikdy!“ zvrieskla som a vyplazila som jej jazyk.
Videla som, že som ju vytočila, ale bolo mi to jedno.
„…
Obhrýzala som konček pera, ako som to zvykla robiť, keď som bola s nervami v koncoch. Dívala som sa na tabuľu a snažila sa ignorovať Tomášove pokusy, ktoré mali upriamiť moju pozornosť na jeho maličkosť. Ale zaťato som sa dívala na tabuľu a odmietala pootočiť hlavou smerom k nemu.
Bol odo mňa o rok…
Dlhé strieborné vlasy som mala stiahnuté do konského chvosta. Bežala som po zarosenej tráve a v čiernych očiach mi svietila únava. Meškala som na hodinu, slečna Debuzyová mi to tak skoro neodpustí. Vrelo som dúfala, že na hodine nebude rektor.
Celá zadychčaná som vbehla do triedy a zamierila som ku…
Hoci som sa veľmi snažila nedychčať, spomaliť a upokojiť sa, nohy ma hnali ďalej. Telo ma prestalo poslúchať a unášalo ma do diaľ. Nohy som malá dobité a krvavé, keďže som bežala cez hustý les. Mala som na sebe len vyťahanú nočnú košeľu, nemala som ani topánky.
Vlasy mi viali okolo tváre a v duši…
Možno je smrť niečo, prečo sa oplatí zomrieť. V tú chvíľu som to vedela. Umriem pre dobrú vec, umriem pre niečo, čo si to zaslúži.
Na perách sa mi rozlial spokojný úsmev. Smrť je tichá, bezbolestná… ľahká ako vánok. Život je ťažší.
Bola som rada, že umieram. Tak to bolo správne, tak to malo byť……